BEETHOVENOVA EROICA

Cantus in Memoriam Benjamin Britten je kánon, ktorý v roku 1977 napísal estónsky skladateľ Arvo Pärt pre sláčikový orchester a zvony, ako smútočnú elégiu nad úmrtím ním obdivovaného anglického skladateľa Benjamina Brittena v decembri 1976. Dielo je príkladom Pärtovho osobitého štýlu tintinnabuli, dominuje mu jediný melodický motív a návraty do ticha.

Klavírny koncert D dur patrí medzi rané Brittenove kompozície. Napísal ho v roku 1938, ale  v roku 1945 ho prepracoval, pričom  pôvodnú tretiu časť nahradil témou s variáciami. Skladateľovým zámerom bolo využiť v koncerte charakteristické vlastnosti klavíra a jeho výrazové možnosti. Hoci Britten skladbu popisoval ako dielo v jednoduchej a priamočiarej forme, ide o bravúrnu, náročnú a virtuóznu kompozíciu. Je plné dramatických kontrastov, v úvodnej Toccate prináša živelnú energiu, Waltz je plný satirických prvkov a irónie a záverečný militaristický pochod evokuje Šostakoviča a Mahlera. Koncert bol skomponovaný počas zlovestnej atmosféry nadchádzajúcej druhej svetovej vojny, reflektuje napätú atmosféru a vyvažuje momenty šarmu a veselosti so skrytou hrozbou. Zámerne banálna téma finálneho pochodu ostro kontrastuje s triumfálnym záverom diela.

Beethovenova Symfónia č. 3 Es dur „Eroica“ bola skutočne hrdinským činom, šokovala svoje prvé publikum a stanovila nový symfonický formát pre budúce generácie skladateľov. V diele, ktoré je rozsahovo dvojnásobné oproti jeho predošlým symfóniám, Beethoven vyvoláva v poslucháčovi dojem hrdinskej veľkosti a boja a zdôrazňuje revolučné, heroické a tragické prvky. Pôvodne bola venovaná Bonapartovi, neskôr skladateľ venovanie zmenil „na počesť pamiatky veľkého človeka.“ Symfónia nastolila nové smery svojím bezprecedentným rozsahom a hudobným vizionárstvom a priniesla viaceré inovácie, ako napríklad mohutné, dramatické rozvedenie v prvej časti, hlboko precítený smútočný pochod druhej časti či virtuózne finále založené na variáciách témy z Beethovenovho baletu Prometeove stvorenia.