BOŽSKÁ POÉMA

Dohnányiho dva klavírne koncerty sú osobitými príkladmi jeho kompozičného štýlu, pretože bol po celý život romantik dušou i skladateľským prejavom. Hoci zomrel až v roku 1960, s hudobným vývojom 20. storočia nemal veľa spoločného. Oba jeho koncerty evokujú svet, ktorý patrí do devätnásteho storočia. Dohnányi komponoval v štýle hlboko zakorenenom v rakúsko-nemeckej klasickej tradícii, ktorej príkladom bol Brahms. Jeho skladateľskou zásluhou je fakt, že dokázal vo svojej komornej aj orchestrálnej hudbe zmysluplne predĺžiť klasicko-romantickú minulosť, ako jeden z jej posledných predstaviteľov, až do 20. storočia. Urobil to s eleganciou, vtipom i štýlovou virtuozitou a dva klavírne koncerty sú skvelým príkladom jeho pozoruhodného majstrovstva formy a inštrumentácie.

Kým v prvých dvoch Skriabinových symfóniách autor zachováva romantické formové konvencie, v troch ďalších už prekročil rámec symfonickej schémy a tvorí voľné poémy s programovým základom. V Symfónii č. 3 si vzal za základ text Tatiany Schlözerovej s teozofickým podkladom. Skladateľ tu chcel hudobne stvárniť evolúciu ľudskej duše. Božská poéma sa skladá z troch častí. Je to romanticko-expresionistická hudba, vyjadrujúca emocionálne a expresívne stavy. Hudobne tu nadväzuje na tradíciu vybraných autorov, akými sú Chopin a Wagner. Konštrukčný materiál diela je pomerne jednoduchý a predznamenáva Skriabinove posledné klavírne sonáty a Symfóniu č. 5 Prometeovskú, diela vrcholného expresionizmu. Tematický základ Symfónie č. 3 sa skladá z drobných, detailných motívov, ktoré sa stávajú základom stavby emocionálne pôsobivej a silnej formy.