DVOŘÁKOV KONCERT PRE VIOLONČELO

Koncert pre violončelo a orchester h mol z roku 1895 sa od ostatných skladieb tzv. amerického obdobia Antonína Dvořáka zásadne líši predovšetkým vo výraze. Nejde už o hudbu napísanú pod dojmom ohromenia novým prostredím, ako to bolo pri Novosvetskej symfónii, ani o vyjadrenie životného šťastia a pohody ako v Sláčikovom kvartete F dur. Ide o jedno z najhlbších diel z veľkých Dvořákových opusov, vyznačujúcich sa monumentálnym výrazom a veľkorysými proporciami. V sólovom parte Dvořák dokonale využil všetky zvukové možnosti nástroja, predovšetkým jeho schopnosť výrečne tlmočiť širokú melodiku kantabilného charakteru. Nepretržitý melodický tok rovnako ako množstvo originálnych inštrumentačných nápadov i celková výstavba diela sú najpresvedčivejšími dokladmi skladateľovej výnimočnej hudobnej invenčnosti.

Symfónia č. 7 E dur patrí medzi najobľúbenejšie a najčastejšie uvádzané Brucknerove tituly. Hodnota diela nespočíva len v kompozičnom majstrovstve a myšlienkovom náboji, ktorý osciluje medzi oslavou prírody a mysticko-náboženskými myšlienkami. Predovšetkým tkvie v melodike ponorenej do hustej neoromantickej substancie. Azda žiadne Brucknerovo symfonické dielo nie je také nasýtené melodickým prvkom ako Symfónia č. 7. Jej rozlet, presvedčivá výpoveď a intenzívnosť vyvažujú homogénnosť rozsiahlych kontrapunktických úsekov. Symfónia č. 7 je Brucknerovým najkompaktnejším dielom. Za jej najlepšiu časť sa pokladá Adagio a pre wagnerovskú atmosféru celej symfónie, ktorá sa zhusťuje práve v tejto pomalej časti, sa dielo zvykne nazývať aj „Wagnerovská“ symfónia.

  . 

.