HAYDNOVO VIOLONČELO

Ako býva zvykom u väčšiny operných predohier 18. storočia, ani predohra k Mozartovej opere Figarova svadba neobsahuje hudbu z opery samotnej. Poskytuje však delikátny predkrm nálad celej opery, je prchavá a vtipná. Predohra dokonale zachytáva ducha opery vo svojich úvodných taktoch, v ktorých je exponovaný rýchly sled akoby šepotajúcich a bzučiacich tónov, brilantne sa ženúcich neustále vpred. Odpovedá im celý orchester so slávnostne znejúcimi fanfárami a tieto nálady sa striedajú v rámci celej temperamentnej ouvertúry.

Joseph Haydn skomponoval svoj Koncert pre violončelo a orchester č. 2 D durv roku 1783 pre popredného violončelistu viedenského dvora Antona Krafta. Toto dielo predstavuje absolútny vrchol klasicistického inštrumentálneho koncertu a dodnes patrí k najhranejším a zároveň technicky najnáročnejším pilierom violončelového repertoáru. Koncert prináša typickú klasicistickú noblesu, spevnosť a hlbokú lyriku. Prvá časť Allegro moderato sa otvára elegantnou a rozsiahlou témou v orchestri, po ktorej nastupuje sólové violončelo. To rozvíja melódiu do náročných technických pasáží plných oktávových skokov a rýchlych behov. Druhá časť Adagio je intímnou a vrúcnou modlitbou dlhých, melancholických fráz violončela nad subtílnym sprievodom orchestra. Koncert vrcholí radostným finále, striedajúcim bezstarostnú hravosť s brilantnými virtuóznymi epizódami.

William Walton skomponoval svoju monumentálnu Symfóniu č. 1 b molv rokoch 1932-1935 a toto dielo dodnes patrí k vrcholom britskej orchestrálnej hudby 20. storočia. Mladý skladateľ ním reagoval na spoločenské napätie medzivojnového obdobia, no do partitúry hlboko premietol aj osobnú krízu po rozchode s barónkou Immou von Doernberg. Štvorčasťové dielo okamžite vyvolalo senzáciu. Skladba vyniká obrovskou rytmickou dravosťou a zároveň si uchováva typicky temnú melanchóliu i pôsobivú expresivitu. Prvá časť Allegro assai vyrastá z tajuplného tremola sláčikov a postupne buduje dychberúce, neúprosné gradácie plné vnútorného nepokoja. Nasleduje Scherzo: Presto con malizia, ktoré v súlade so svojím názvom prináša iskrivú hudbu poháňanú agresívnymi synkopami. Protiváhou k tomuto napätiu je hlboko emotívne Andante con malinconia, v ktorom sa nad tichým sprievodom rozlieva clivá a bolestná melódia sólovej flauty. Finále Maestoso – Brioso ed ardentemente napokon prináša vytúžené rozuzlenie. Walton v ňom po predchádzajúcich zápasoch ponúka pompézne, brilantné fugáto a triumfálne orchestrálne fanfáry, ktoré dielo uzatvárajú v euforickej atmosfére a absolútnej veľkoleposti.