HRÁME KOMORNE IV.

Okteto F dur skomponoval Franz Schubert v roku 1824. Dielo si uňho objednal renomovaný klarinetista, gróf Ferdinand Troyer a pochádza z rovnakého obdobia ako dve ďalšie Schubertove významné komorné diela, Sláčikové kvartetá č. 13 Rosamunde a č. 14 Smrť a dievča. Troyer si želal, aby Schubertovo dielo vychádzalo z v tej dobe veľmi populárneho Beethovenovho Septeta Es dur, op. 20. Schubert nasledoval Beethovenov vzor nielen z hľadiska celkového vzletného tónu svojej skladby, ale aj z hľadiska inštrumentácie a formy. Okteto je napísané pre klarinet, fagot, lesný roh, dvoje huslí, violu, violončelo a kontrabas, pričom Schubert rozšíril Beethovenovo obsadenie pridaním druhých huslí, aby obohatil zvuk sláčikov. Schubertovo Okteto je zasadené do tradícií divertiment a serenád pre malé skupiny dychových a sláčikových nástrojov z 18. storočia, pre ktoré komponoval už Mozart a jeho súčasníci. Skladba obsahuje šesť častí. Kým úvodnej a záverečnej časti predchádza introdukcia v pomalom tempe, v rámci stredných častí podľa Beethovenovho vzoru včlenil Schubert do diela scherzo a menuet, lyrické andante ako aj štvrtú časť s témou a variáciami. Táto téma je prevzatá z Schubertovej opery Die Freunde von Salamanka a jej vedenia sa ujímajú sólové husle a klarinet. Obzvlášť zaujímavý úsek sa odohráva v Adagiu, keď sa po rozsiahlych taktoch ticha zapojí lesný roh do fascinujúceho dialógu s fagotom a klarinetom. Rovnako pozoruhodný je aj melodramatický úvod finále, po ktorom v hudbe opätovne prevládne všeobecná a nespútaná veselosť.