Skladateľ Jozef Podprocký sa narodil 10. júna 1944 v baníckej dedinke Žakarovce (okres Gelnica). Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Gelnici v roku 1961 bol prijatý na košické konzervatórium, kde bol žiakom v klavírnej triede Ireny Koreňovej, v kompozičných predmetoch ho viedol Juraj Hatrík. V roku 1965 začal študovať kompozíciu na VŠMU v Bratislave najprv u Jána Cikkera, neskôr v triede Alexandra Moyzesa. Od roku 1969 vyučoval hudobnú teóriu na košickom konzervatóriu, kde v roku 1974 obnovil kompozičnú triedu, ktorá zanikla odchodom Juraja Hatríka do Bratislavy. V rokoch 1986 – 1988 bol riaditeľom Štátnej filharmónie Košice. Na Konzervatóriu pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2013. Medzi jeho žiakov patrili významní skladatelia (Peter Breiner, Iris Szeghy, Norbert Bodnár, Jana Kmiťová, Peter Guľas, Ivan Buffa, Adrián Harvan, Peter Duchnický a ďalší). Za svoj pedagogický i kompozičný prínos a celoživotné pôsobenie vo východoslovenskom regióne bol vyznamenaný viacerými oceneniami. Zomrel 31. marca 2021 v Košiciach.
Hudobnú reč každého skladateľa môžeme vnímať ako zrkadlo jeho povahy, charakterových vlastností, talentu, nadobudnutých poznatkov a zručností. U Podprockého sa jeho životná vyrovnanosť, poriadkumilovnosť a pedantnosť premietla do pokojne plynúceho skladateľského odkazu. Fúzia východoslovenského folklóru so syntézou rôznych techník jeho obľúbených autorov prvej polovice 20. storočia (B. Bartók, P. Hindemith, A. Honegger, I. Stravinskij) priniesla v 70. rokoch do Košíc nové podnety, ktoré tamojšiemu publiku pootvorili dvere do dovtedy málo poznaného sveta súčasnej hudby. Podprockého podvedomé hľadanie balansu medzi tradičnosťou a snahou priniesť niečo nové v roku 1994 charakterizoval Igor Podracký spojením „moderný tradicionalista.“ Hoci s týmto označením Podprocký nebol počas svojho života stotožnený, dávame muzikológovi za pravdu, že v mnohom je skladateľova tvorba tradičná i moderná zároveň. S pevnými koreňmi, siahajúcimi až k pražskej novákovskej škole, mal svoje skladateľské remeslo pevne v rukách. Nasiaknutý hatríkovskou a neskôr moyzesovskou racionalitou a precíznosťou narážal na mantinely, ktoré prekonával aj vďaka dvojročnému stretnutiu s cikkerovskou spontaneitou na vysokej škole. Kreativita, hravosť, spontánnosť a špecifický humor v tvorbe (i v pedagogickom procese) tvorili neustále adekvátnu protiváhu k akademickým požiadavkám a „slušne vychovaným“ postupom. Svoje skladby nikdy nestaval s cieľom extrovertnej veľkoleposti či ohurujúcej živelnosti. Sústredenú kompozičnú prácu, „hudobné sudoku“, ktoré v pravidelnom dennom rytme riešil pri svojom domácom klavíri a neskôr pri počítači, ocení predovšetkým interpret či analytik so zmyslom pre detail. Štrukturálna analýza Podprockého diel je skutočne „pastvou pre oči“, keďže každý tón má v partitúre svoje miesto.
Dve Piesne bez slov pre violončelo a klavír boli skomponované na podnet Podprockého kolegu, dirigenta Jána Drietomského, pre jeho neter violončelistku Kristínu Chalmovskú. Prvá Pieseň (2003) je koncipovaná ako malé rondo s krátkou sólovou kadenciou pred záverom a druhá (2008) ako veľká trojdielna piesňová forma so skrátenou reprízou. Piesne existujú aj v úprave pre husle alebo violu so sprievodom klavíra, preto majú potenciál byť súčasťou repertoárov mladých sláčikárov.
Sakrálna skladbaCantus adventus Rorate caeli cituje starozákonný text z Knihy proroka Izaiáša (Iz 45,8) k úvodu ranných adventných (tzv. rorátnych) bohoslužieb: „Roste nebesia z výsosti a z oblakov nech k nám zostúpi Spravodlivý.“ Podprocký ju vo svojom autorskom texte približuje slovami: „Úvodné dvojtaktie tutti organu („motív kríža“), ktoré v priebehu skladby zaznie ešte päťkrát (kvázi ako téma ronda), má zdôrazniť nielen obsahovú, ale najmä formovú koherenciu. Chorál je spievaný v kánone s organom nad ostinátnym pedálom a pod „rosiacou“ sextolovo-šestnástinovou ostinátnou figuráciou. Uzatvára ho úsek ,Alleluia‘, ktorý následne zaznie v organe. Ďalej som použil ten istý text, avšak v slovenskom preklade a deklamačným spôsobom. Aj tento diel som uzavrel návratom úseku ,Alleluia‘, avšak tentoraz najprv v organe sólo, potom unisono so spevom...“
Podprocký je autorom štyroch fantázií, ktoré vychádzajú z gregoriánskych nápevov známych sekvencií. Jednou z nich je Podprockého posledné akordeónové dielo Fantázia III. (piccola)na sekvenciu Veni Sancte Spiritus, napísané na objednávku ZUŠ Rajec. Spracoval tu turíčny nápev Veni Sancte Spiritus (Príď Duchu Svätý), ktorý v priebehu skladby rytmicky, melodicky i harmonicky transformoval. Podobne postupoval aj vo svojej jedinej skladbe pre sólový sláčikový nástroj
Fantázia II. na sekvenciu Victimae paschali
,
z podnetu vynikajúceho violistu Petra Zwiebela, ktorý ju aj premieroval. Podprocký ju venoval viole a neskôr ju prepísal pre sólové violončelo aj pre husle.
Medzi Podprockého najhrávanejšie vokálne diela patrí Ave Maria venovaná in memoriam Jánovi Cikkerovi a
Ave verum Corpus,
ktoré existuje v rôznych verziách a úpravách (napr. pre sólový hlas a sláčikové kvarteto, ženské duo, či zbor a cappella).
„Dávno pred Jánom Levoslavom Bellom pôsobila v našich končinách celá plejáda skladateľov – ,kleinmajstrov‘, ktorých často pozoruhodná, zaujímavá a bohatá tvorba leží v rôznych archívoch a je pre dnešného poslucháča nedostupná a utajená.“
(J. Podprocký) Jedným z nich je košický hudobný teoretik a skladateľ František Xaver Zomb (1779 – 1823).
Pri príležitosti osláv 200. výročia jeho narodenia sa Podprocký venoval jeho sakrálnej tvorbe (konkrétne Omši D dur a Košickým vešperám). Introdukcia k časti Benedictus z Omše D dur F. X. Zomba sa stala východiskom pre Podprockého prvú sólovú organovú skladbu s názvom Reminiscentio supra F. X. Zomb, op. 24 (1979). Od 70. rokov sa Podprocký venoval aj oživovaniu, resp. ,reštaurovaniu‘ zápisov z levočského Pestrého zborníka zo 17. storočia, z ktorých vytvoril sedem suít. Tretia – Suita in D
– bola premiérovaná v roku 1973. V jej úvode sa predstavuje nemecký chorál Christus ist erstanden hatt überwunden, po ktorom nasleduje attacca tanec Saltirelle. Podľa najnovších výskumov je jeho autorom nemecký skladateľ Johann Caspar Horn (1636 – 1722). V tretej časti Serenada Podprocký spojil dve krátke sarabandy do väčšej formy (a – b – a´). Okrem tradičných tancov (Gavotte a Sarabande) sa v poslednej časti s označením Chorea zaoberal aj tancami domáceho (spišského) pôvodu – choreami.
Skladateľovým hlavným zámerom bolo sprístupniť túto starú hudbu širokej poslucháčskej verejnosti. O tom, že sa mu to v tomto opuse podarilo, svedčí aj fakt, že Podprockého suity patria medzi jeho najčastejšie hrávané diela.
Dramaturgia koncertu a sprievodný text ku koncertu: Jana Zelenková
Koncert v spolupráci s Hudobnou spoločnosťou Hemerkovcov.