Symfonická skladba Scherzo fantastique, op. 25 vznikla v roku 1903 a patrí k vrcholným dielam Sukovho prvého tvorivého obdobia. Je to obdobie naplnené osobným šťastím po boku manželky Otílie (Dvořákovej dcéry), čo sa premietlo aj do živej a svetlej atmosféry tohto diela. O rok neskôr, v roku 1904, zasiahla skladateľa hlboká tragédia v podobe smrti milovaného svokra a o ďalší rok neskôr aj predčasný odchod manželky. Tieto rany osudu navždy zmenili charakter Sukovej hudby, ktorá sa obrátila k tragickej filozofickej hĺbke (napr. v symfónii Asrael). Scherzo fantastique preto zostáva jednou z posledných čistých osláv bezstarostnej mladíckej radosti a kompozičnej hravosti. Názov diela presne vystihuje jeho charakter a predznamenáva odľahčenú a hravú náladu v spojení s fantazijným a imaginatívnym svetom. Formovo je dielo postavené na pôdoryse klasického trojdielneho scherza.
Elena Langer je britská skladateľka ruského pôvodu, známa svojím nesmierne farebným, dramatickým a často vtipným hudobným jazykom. Študovala na Čajkovského konzervatóriu v Moskve a neskôr na Kráľovskej akadémii hudby v Londýne. Medzinárodnú pozornosť si získala najmä úspešnými opernými a vokálnymi dielami. Jej tvorba sa pravidelne objavuje na svetových pódiách vrátane Carnegie Hall či bostonskej Symphony Hall. Koncert pre trúbku a orchester s podnázvom „The Day The Sun Came Round For Tea“ (Deň, keď slnko prišlo na čaj) vznikol v roku 2025. Skladateľka sa pri jeho kompozícii inšpirovala ranou poéziou Vladimira Majakovského. Langer sa rozhodla zamerať výhradne na svetlé, radostné a pozitívne aspekty jeho básnickej tvorby. Majakovského rané texty sú plné neskrotnej energie, absurdných situácií, novotvarov a divokej obrazotvornosti, čo sa priamo zrkadlí v charaktere aj názve tohto diela. Zámerom autorky bolo ukázať farebnosť a expresívne schopnosti trúbky v celej jej kráse, od subtílnych odtieňov až po odvážne, dravé polohy.
Symfonická suita Šeherezáda, op.35 z roku 1888 je svojím oslnivým inštrumentálnym koloritom stelesnením orchestrálneho štýlu ruského skladateľa Nikolaja Rimského-Korsakova a najmä tomu vďačí za svoju nesmiernu popularitu. Programové pozadie skladby tvorí legendárny príbeh o sultánovi, ktorému jeho manželka Šeherezáda počas tisíc a jednej noci rozpráva úchvatné príbehy. Korsakovovi nešlo o podrobnú ilustráciu literárneho obsahu Šeherezádiných rozprávok, skôr ju charakterizoval ako suitu pripomínajúcu programovú symfóniu alebo symfonickú báseň v štyroch obrazoch. Každý z obrazov obsahuje vlastné témy a motívy, viažuce sa na literárnu osnovu jednotlivých rozprávok. Základnými prvkamivšak sú téma sultána a téma Šeherezády. Tie sa zjavujú v zmenených podobách, rozličnom nasvietení, farebnosti a vzájomných vzťahoch a naznačujú zmeny psychológie postáv a deja. Šeherezáda sa vyznačuje veľkým bohatstvom rytmických i melodických myšlienok, často vychádzajúcich z ruskej ľudovej hudby i pôsobivých orientálnych vplyvov. Spolu s majstrovským využitím možností veľkého symfonického orchestra vytvára autor exoticky čarovnú atmosféru orientálnej legendy a tajomných rozprávok.
