SKRIABIN A PROKOFIEV: EXPLÓZIA ZVUKU

Vo svojom Koncerte č. 2 g mol prekvapuje Prokofiev bohatstvom a rôznorodosťou výrazových prostriedkov, pulzujúcou motorikou a širokými melodickými oblúkmi. Autor v ňom prináša novátorské klaviristické prostriedky, drsné zvukové plochy a harmonické polia a ostrú až brutálnu rytmiku. Zároveň prináša prekvapujúce harmonické efekty, ktoré však ostávajú v hraniciach tonality, pričom spevné i tanečné prvky koexistujú vedľa rytmických barbarizmov. Orchester je farbisto inštrumentovaný, ale plní úlohu pozadia pre mimoriadne náročný a virtuózny klavírny part. Vo formovej výstavbe je originálna jeho štvorčasťovosť, ako aj to, že v ňom chýba tradičná pomalá časť. Formová a charakterová rovnováha však zostáva zachovaná, pretože skladateľ do rýchleho celku vniesol množstvo lyrických a pomalých úsekov.

Symfóniu č. 2 c mol dokončil Alexander Skriabin v roku 1901. Dielo má päť častí. Prvá je krátkou fantáziou na pochmúrnu tému podčiarknutú temnou farbou klarinetu v najhlbšej polohe. Tragická nálada sa rýchlo rozjasní v rozsiahlej druhej časti Allegro, preplnenej disonantným napätím a chromatikou wagnerovského charakteru. Je to pôsobivý obraz márneho boja o šťastie, ku ktorému dospieva až tretia časť Andante. Tá svojím sugestívnym, impresionisticky zafarbeným jazykom rozpráva o láske a mladosti a svojím idylickým vyznením tvorí výrazný protiklad tragickej nálady oboch predchádzajúcich častí i nasledujúcej búrlivej nálady časti Tempestoso. Symfóniu uzatvára piata časť Maestoso, v ktorej sa vracia hlavná téma úvodnej časti, ale v heroickej a víťaznej podobe. Po ozvenách prekonaných búrok i  rezignácie tak záver skladby vyznieva ako konečný triumf.