ŠOSTAKOVIČ NA ORAWE

Symfonická báseň Orawa z roku 1986 je poslednou časťou voľného „tatranského cyklu“ štyroch orchestrálnych skladieb Wojciecha Kilara. Všetky časti odrážajú skladateľovu fascináciu hudbou goralov s jej mimoriadnou živosťou, ktorá sa prejavuje v charakteristických rytmoch, originálnych melódiách a osobitom hudobnom prejave. Dielo je napísané pre sláčikový orchester a predstavuje akúsi fúziu ľudovej hudby s prvkami hudobného minimalizmu. Skladba je vybudovaná z jedného ústredného, rytmicky pulzujúceho motívu. Statický úvod sa postupne transformuje do živelnej a hypnotizujúcej zvukovej masy. Rytmická dravosť a energia neustále narastajú, a skladba vyvrcholí v extatickom finále. Orawa fascinuje svojou bezprostrednosťou, strhujúcim tempom a nekompromisnou energiou.

Dmitrij Šostakovič napísal svoj Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur, op. 107 v roku 1959 pre vynikajúceho violončelistu Mstislava Rostropoviča. Dielo sa takmer okamžite stalo jedným z pilierov violončelového repertoáru 20. storočia. Koncert vznikol v období, keď sa Šostakovičova hudobná reč opäť výrazne uvoľnila a nadobudla väčšiu osobnú bezprostrednosť. Napriek relatívne komornému obsadeniu orchestra má dielo mimoriadnu zvukovú a emocionálnu intenzitu. Šostakovič tu majstrovsky využíva kontrast medzi grotesknou iróniou, motorickou energiou, sarkazmom a hlboko sústredenou lyrikou.

Tvorivý odkaz Sergeja Prokofieva uzatvára Symfónia č. 7 cis mol, op. 131, ktorá je skladateľovým posledným dokončeným symfonickým dielom. Prokofiev ju skomponoval v roku 1952, iba rok pred svojou smrťou, v období, keď už bojoval s podlomeným zdravím a čelil neúprosnému tlaku a cenzúre zo strany sovietskych oficiálnych miest. Hoci dielo pôvodne písal na objednávku detského oddelenia sovietskeho štátneho rozhlasu, jeho myšlienkový rozmer detskú jednoduchosť ďaleko presahuje. Formová jasnosť a zdanlivá neoklasická bezstarostnosť nedokážu úplne skryť hlbšie, melancholické tóny a nostalgiu za uplynulým životom.