VIANOCE SÚ LUSKÁČIK

Čajkovskij pristúpil ku skomponovaniu Luskáčika iba so zdráhaním. V tom čase písal operu Jolanta, ktorá mala mať premiéru v roku 1892, ale manažment Mariinského divadla v obave, že sa nepredá dosť lístkov, prinútil skladateľa, aby okrem opery napísal aj balet, ktorý by sa spolu s ňou uviedol. Dielo spracúva pôvodný rozprávkový literárny príbeh E. T. A. Hoffmanna pod názvom Luskáčik a Myší kráľ, pôvabný príbeh o dievčatku, ktoré sa počas Štedrého večera spriatelí s oživeným dreveným luskáčikom. Príbeh vychádza zo starobylej nemeckej legendy, podľa ktorej prináša luskáčik na orechy šťastie a ochranu celej rodine. Pri počúvaní Čajkovského diela poslucháča najviac nadchnú úžasné zvuky, ktoré skladateľ dokázal z orchestra vykúzliť. Hudobne tu oživuje hračky a cukrovinky, ktoré znejú priezračne ako trblietajúce sa kúsky skla a ľadu, v hudbe doslova cítiť poletujúce snehové vločky a  tancujúce víly či škriatkov. Pôvodná partitúra Luskáčika bola päťdesiat rokov považovaná za stratenú, objavili ju náhodne až v roku 1946. Originálny názov baletu bol Vianočný stromček. Čajkovského farebná hudba má úžasne živú obrazovú kvalitu. Od elegantného Kvetinového valčíka až po dramatický Ruský tanec je partitúra doslova sviatkom nádherných melódií. Táto hudba sa stala miláčikom koncertných pódií obdobia Vianoc, no býva zbožňovaná po celý rok aj v nových aranžmánoch a neobvyklej interpretácii. V Luskáčikovi možno naplno vnímať Čajkovského neskutočný talent pre melódiu. Jeho kompozičná zručnosť a neuveriteľná schopnosť vytvárať v rámci orchestra pestrofarebné obrazy robia z tejto hudby nadčasové dielo, ktoré poslucháča okamžite presúva do magických končín fantázie.