WAGNEROVA FEMME FATALE

Griegovu Lyrickú suitu tvoria zinštrumentované štyri klavírne skladby z piatej knihy jeho Lyrických kusov. Tri časti diela pôvodne pre orchester upravil dirigent Anton Seidl, ktorý ich nazval Nórska suita, Grieg názov neskôr pozmenil na Lyrickú suitu, pričom zmenil aj poradie skladieb a jednu doplnil. Tento cyklus orchestrálnych aranžmánov Griegových klavírnych miniatúr je obľúbenou a pôsobivou verziou skladateľovho originálneho klavírneho diela.

Wagnerov cyklus Wesendonck Lieder predstavuje päť piesní pre ženský hlas a klavír, skomponovaných v roku 1857 na básne Mathilde Wesendonckovej, do ktorej bol skladateľ zamilovaný. Piesne, napísané počas Wagnerovho exilu v Zürichu, skúmajú témy lásky, smútku a túžby a sú významným umeleckým dokumentom jeho vzťahu s Wesendonckovou. Dve z piesní, Im Treibhaus a Träume, slúžia ako hudobné štúdie k jeho opere Tristan a Izolda a obsahujú hudobný materiál neskôr rozvinutý v predohre a ľúbostnom duete opery.

Dvořákova Symfónia č. 5 F dur, vytvorená v časovom rozpätí iba šiestich týždňov, predstavuje zlomové dielo v utváraní skladateľovho osobitého štýlu. Je dovŕšením radu autorových raných symfónií, na ktorých možno sledovať postupný vývoj skladateľovej hudobnej reči, a zároveň začiatkom radu Dvořákových vrcholných symfónií. Napriek určitej výrazovej rôznorodosti, spôsobenej kontrastom medzi dramatickým výrazom záverečnej časti a skôr zdržanlivou náladou predchádzajúcich častí, ide o skladateľovo zrelé dielo. V Dvořákovom tvorivom vývoji znamená výrazný posun smerom k presvedčivému zvládnutiu formového usporiadania jednotlivých častí a k schopnosti výrazne formulovať ich tematický materiál. Symfóniou č. 5 sa Dvořák stáva jedným z prvých skladateľov, ktorým sa podarilo rehabilitovať útvar klasickej symfónie, zdanlivo už prekonaný, a naplniť ho novým, moderným obsahom.