Schubert - Mahler

Jednu zo svojich najkratších symfónií (50´) komponuje Mahler na prelome 19. a 20. storočia a podľa hudobného charakteru bola hneď označená za „ľúbeznú“. Po predchádzajúcich zápasoch, búrkach, úpornej snahe o najvyššie méty (2. a 3. symfónie) sa tu klenie modrá obloha, hudba je samá radosť, pohoda, akási samozrejmá jednoduchosť. Orchester neburáca, všade sa vinie melodická línia, krásno, postrádame dokonca trombóny a tubu, z plechov sú exponované len horny a trúbky, ale zato v bicích raritne zaznieva cinkot roľničiek. Po tradične sonátovej úvodnej časti prichádza zvláštna hudba v rytme ländleru, ktorú skladateľ nazval „Priateľ Hein vyhráva“. Priateľ Hein - obdoba smrtky z rozprávok - vodí dušičky na večnosť a vyhráva im pritom na husliach. Ich zvuk je ostrý, nepríjemný, tak trocha strašidelný, nástroj je preladený o tón vyššie; akási groteska, ktorá v závere pomalej časti končí priam nebeským pokojom. Finále so sopránovým sólom sa nesie v duchu zbierky Chlapcov kúzelný roh s mottom „nebo plné huslí“. Roľničky oddeľujú úseky najrôznejších nálad, aby táto pieseň o nebesiach blažene ustala na najnižšej strune kontrabasu...