HRÁME KOMORNE III.

Poľská skladateľka a husľová virtuózka Grażyna Bacewicz patrí k najvýznamnejším osobnostiam hudby 20. storočia. Witold Lutosławski ju označil za jednu z najpoprednejších skladateliek všetkých čias. Jej kompozičný štýl v sebe spája brilantnú remeselnú zručnosť, hlbokú znalosť sláčikových nástrojov a neutíchajúcu rytmickú energiu. Jej Kvarteto pre štyri husle vzniklo v roku 1949. Hoci bolo pôvodne zamýšľané ako pedagogické dielo určené pre jej vlastných študentov husľovej hry, významne presiahlo hranice inštruktívnej literatúry a stalo sa pevnou a atraktívnou súčasťou komornej literatúry. Dielo odráža aj dobový politický kontext v povojnovom východnom bloku. Skladateľka dokázala rafinovane obísť vtedajší diktát socialistického realizmu a odmietanie západnej moderny tým, že siahla po klasickej forme a obohatila ju o vtip, elegantný neoklasicizmus a inšpiráciu poľským folklórom.

Tvorba britského skladateľa Yorka Bowena je typická svojím podmanivýmneskororomantickým harmonickým jazykom. Bowen mimoriadne inklinoval k tónu violy, k čomu ho inšpirovalo celoživotné priateľstvo s legendárnym britským virtuózom Lionelom Tertisom. Pre Tertisa a jeho talentovaných žiakov napísal Bowen v roku 1907 netradičnú Fantáziu pre štyri violy, op. 41. Skomponovať dielo pre štyri rovnaké nástroje s hlbším, melancholickým zafarbením predstavovalo pre autora kompozičnú výzvu najmä kvôli obmedzeniu spodného registra. Využitím kompletného tónového rozsahu violy a neustálym vrstvením a prelievaním textúry však vytvoril dielo nečakane sýteho, orchestrálneho zvuku.Fantázia má jednoliatu, vnútorne bohato členenú oblúkovú štruktúru. Hudba plynie od zádumčivého, elegického úvodu do dramatických plôch plných pulzujúcej energie a končí sa v záverečnom éterickom stíšení, v ktorom sa mäkké akordy viol rozplynú do stratena.

Reinhold Glière, popredný predstaviteľ ruskej neskororomantickej kompozičnej školy, je autorom množstva orchestrálnych diel, baletov a opier, ale významnú súčasť jeho tvorby predstavuje aj komorná hudba. Sláčikové okteto D dur, op. 5 patrí k jeho raným dielam a zároveň k najpozoruhodnejším skladbám, ktoré vznikli v tomto nezvyčajnom obsadení. Glière ho skomponoval v roku 1900, keď mal iba dvadsaťpäť rokov. Okteto je napísané pre štyri husle, dve violy a dve violončelá. Takéto obsadenie umožňuje skladateľovi pracovať s mimoriadne bohatým a plastickým zvukom, ktorý v mnohých chvíľach nadobúda takmer orchestrálnu plnosť, pričom si zachováva charakter komornej hudby. Už v tomto ranom diele sa naplno prejavuje Glièrova pozoruhodná znalosť sláčikových nástrojov, zmysel pre spevnosť melodickej línie a schopnosť vytvárať farebne diferencované zvukové plochy.