Prečítajte si najnovší rozhovor s Marošom Potokárom pre The Invisible Mag.
O študovaní troch odborov naraz
Uprostred koncertnej siene Štátnej filharmónie Košice a tlmených zvukov lesného rohu si Maroš Potokár, koncertný majster a dirigent, spomína na svoje štúdium hudby. Tvrdí, že už ako dieťa poznal mnoho skladieb a repertoár ŠfK, pretože sa pravidelne zúčastňoval koncertov a jeho mama tu hrala na flautu. Vraj práve preto vôbec neváhal pri voľbe školy – jednoznačným rozhodnutím bolo preňho konzervatórium v Košiciach: „Popri svojom štúdiu hry na husliach som si uvedomil, ako veľmi by som sa chcel venovať dirigovaniu. Hudbu som vnímal komplexnejšie, nechcel som sa upínať len na jeden nástroj. Diela mi prišli zaujímavé zo všetkých uhlov a mal som pocit, že prirodzene rozumiem tomuto remeslu a teórii. Dirigovanie však taktiež vyžadovalo štúdium klavíra, a tak som sa za rok potreboval dostať z bodu úplného začiatočníka na úroveň študenta konzervatória. Už na strednej škole som teda študoval tri odbory naraz. Chcel som využiť svoj potenciál a získať čo najkomplexnejšie základy potrebné pre dirigentské povolanie.“
O motivácii orchestra
Zodpovednosť viesť niekoľko desiatok členov orchestra je nesmiernou výzvou. Ak vediete 80-členný tím, potrebujete pôsobiť autoritatívne. Autoritu si však získate jedine ak všetko, čo vravíte, dáva zmysel a vaša práca svedčí o vašich vysoko profesionálnych schopnostiach, vedomostiach a zručnostiach. Okrem psychológie práce s ľuďmi potrebuje mať dirigent znalosti o problematike všetkých nástrojov, vynikajúcu schopnosť zvukovej analýzy, ovládať formovú a harmonickú štruktúru diel, mať cit pre vyváženie balansu jednotlivých nástrojov a podobne. No to tajné know-how špičkového dirigenta spočíva v tom nechytiteľnom – v motivovaní hráčov, v sugestívnej interpretačnej koncepcii a schopnosti zjednotiť celý orchester: „Je to v pretavení nôt do emócie, ktorá prejde celou sálou. Čím viac to má človek prirodzene v sebe, tým ľahšie strhne ostatných. Pokiaľ hudba nie je prirodzená, nefunguje to. Našou prácou chceme oživiť v skladbách tú emóciu, ktorú do nich vložil jej autor,“ hovorí Maroš.
O vzájomnom vzťahu publika a dramaturgie
Maroš zdôrazňuje, aké dôležité je posúvať publikum vpred, aby vedelo, o čom daná skladba je. Čo sa snaží vypovedať. Dejiny ukazujú, že divák rastie spolu s vývojom hudby – má rozumieť jej kontextom a vedieť, čo znamená: „Snažím sa, aby sme hrali aj menej známe diela a posúvali aj nároky samotného diváka ďalej. Aby aj v tej náročnejšej hudbe dokázal/a nájsť jej výpoveď, posolstvo, či skryté symboly. Osobne veľmi rád volím diela, ktoré nie sú úplne na prvú. Pred niekoľkými rokmi sme napríklad počas Veľkej noci uviedli Stabat Mater od Karola Szymanowského. Táto kompozícia je z estetického aspektu mnohokrát “škaredá”, vystihuje však otrasne absurdnú scénu, akou zabitie matkinho syna je. Szymanowského hudba tak vyjadruje konkrétny stav duše, ktorý si jeho aktéri prežili. Podobné je to aj pri Šostakovičovej piatej alebo siedmej symfónii, kde režimy predchádzajúcich ér dokážeme zažiť prostredníctvom hudby. Vieme sa vďaka sile hudobného odkazu vhĺbiť do pocitov, ktoré ľuďmi lomcovali pri prežívaní neslobody, krivdy, neprávosti, strachu, beznádeje. Hudba dokáže okrem krásy samotnej vyjadriť aj veľmi široké spektrum emócií. To dodáva jej hodnote neprekonateľný rozmer.“
...
→ Zvyšok rozhovoru si môžete prečítať na stránkach The Invisible Mag. TU.
Pre The Invisible Mag pripravila Andrea Petrovčinová. Foto @David Hanko.