Šostakovič - Prokofiev - Beethoven

Uplynul nejaký čas, kým viedenská smotánka, ale aj hudbymilovné publikum, objavilo hodnoty 7. symfónie. Pravde blízky nebol ani pohľad Schumanna, ktorý do nej vkladal rustikálne pohľady. Trefnejší bol názor Wagnera, ktorý ju pomenoval „apoteózou tanca“. V skutočnosti radosť, jasavé šťastie, nad starosťami všedného dňa sa povznášajúce extaticky harmonické životné pocity, nie tanečnosť v zmysle naturalistickom a štylizovanom, ale prežívanie rytmu v jeho elementárnej prasile, ovácie oslobodeného ducha... Rozsiahla I. časť diela uvádza expozícia Poco sostenuto, ktoré prechádza do opojnej veselej hlavnej témy sonátového Vivace, ktorá vládne až do konca. II. Allegretto, v hlbokých sláčikoch akoby z diaľky, postupne blížiac sa vynára dojemne vrúcna pochodová hlavná téma. Jej čarovná krása natoľko uchvátila už prvých poslucháčov, že podľa dôveryhodných správ si publikum žiadalo časť zopakovať. III. Presto - jasavo veselé, živé, iskrivo vtipné Scherzo. Tóny humoru, hravosti, rozmachu sa takmer vrtošivo menia. Vo IV. Allegro con brio dospela hudba k svojmu radostnému búrlivému vrcholu.