BARTÓK * RACHMANINOV

Melodický svet Bélu Bartóka pretvoril obraz maďarskej hudby. Cyklus Transylvánskych tancov tri kratučké skladbičky z jeho vlastných zbierok s pôvodným názvom v klavírnej verzii Sonatína (1915). Autor ich často hrával s úspechom na svojich koncertoch, čo ho podnietilo k ich orchestrálnej transpozícii (1932).  Podľa partitúry, v rozmedzí rokov 1937-38 vznikalo jedno z najvýznamnejších Bartókových diel venované slávnemu huslistovi Z. Székelyovi. Trojčasťový husľový koncert je grandiózny monument na ceste k orchestrálnemu Koncertu a 3. klavírnemu koncertu. Interpreta stavia pred desivé ťažkosti a komplikovanosti odrážajúce dramatické napätie, priam kataklizmu doby. Vcelku však koncert oplýva úžasnou silou, s jasným humánnym odkazom, v konečnom vyznení k nám prehovára optimista, víťazne sa týčiaci nad útrapami človeka. V tomto jeho skvelom opuse, v jednom z jeho veľdiel nachádzame ďalší príklad Bartókovej geniality koncertantného repertoáru, neporovnateľným s ničím z hudby 20. storočia. Svoju najlepšiu Symfóniu č. 2 e mol venoval Rachmaninov svojmu učiteľovi Sergejovi Tanejevovi. Premiéra v roku 1908 bola veľmi úspešná a navrátila skladateľovi sebadôveru po neprijatí prvej symfónie. Dielo začína pochmúrnym, melancholickým úvodom, pričom v prvých husliach znie dvojtaktový motív – fixná idea celého diela. Ďalej sa už nesie v elegicko-lyrickom duchu. Neskôr, keď v závere symfónie celý orchester vstúpi do Finále, ktoré melodicky korunuje celé dielo, pripomína búrlivú , ľudovú slávnosť s návratom tematických prvkov z predchádzajúcich častí. Orchester sa ozýva v plnej sile tutti obsadenia ako symbol konečnej symbiózy a zjednotenia všetkého.