BEETHOVENOVE HUSLE

Popredné miesto, aké dnes zaberá Beethovenov Koncert pre husle a orchester v husľovej literatúre, mu zabezpečuje dokonalá rovnováha medzi koncertantným a symfonickým štýlom, ako aj výber tém. Tie znamenite zodpovedajú charakteru sólového nástroja, ktorý vyznieva skôr spevne než virtuózne. Podobne ako v dvoch Romanciach pre husle so sprievodom orchestra zvýraznil Beethoven aj v tomto koncerte predovšetkým citové a náladové prvky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou sólistovho strhujúceho vystúpenia. Napriek svojej samostatnosti sa husľový part organicky spája s orchestrom, iba v Ronde sa vedenia ujímajú husle. Táto časť je zároveň najoslňujúcejšou a technicky najnáročnejšou časťou diela, ale virtuozita tu slúži – podobne ako vo väčšine Beethovenových koncertov – výlučne poetickej hudobnej myšlienke a zdôrazňuje živý charakter hudby.

Symfónia č. 4 A dur „Talianska“ od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho bola dokončená v roku 1833, ale publikovaná bola až po skladateľovej predčasnej smrti. Mendelssohn, ktorý dlho a starostlivo cizeloval toto dielo, sa nedočkal premiéry ani úspechu, aký do dnešných čias dielo požíva. O tento úspech sa nesporne zaslúžila aj pokojná, milá nálada symfónie – výsledok skladateľových dojmov z cesty po Taliansku v roku 1830. Kým prvá časť sa opiera o živý, pulzujúci rytmus a vyvoláva doslova slnečnú náladu, druhá časť prináša skôr elegické a lyrické tóny. Nasleduje valčíková melódia tretej časti a Finále evokuje charakter talianskeho skočného tanca saltarello. Hudba finále má nezameniteľný esprit a doslova prekypuje životom a ľahkosťou.