VIANOČNÝ KONCERT

Schubertova Predohra v talianskom štýle č. 2 C dur bola jednou z dvoch predohier s týmto názvom, ktoré skladateľ napísal v roku 1817. V obidvoch prípadoch ide o samostatné diela, ktoré nesúvisia so žiadnou operou. Schubert tak zúročil obrovský úspech, ktorý dosiahla Rossiniho úspešná operná produkcia v celej Európe. Hoci pomalý úvod dokazuje vplyv Haydna, následné Allegro je úžasnou poctou Rossiniho lyrizmu a jeho spôsobu, akým formoval rozsiahle úseky postupne gradujúceho crescenda.

Husľový koncert e mol je popri Predohre k Snu noci svätojánskej najčastejšie hrávaným a najpopulárnejším Mendelssohnovým dielom, ktorý súperí o prvenstvo s Beethovenovým, Brahmsovým a Čajkovského husľovým koncertom. Tri časti koncertu tvoria jediný celok, skĺbený spojovacími úsekmi. Za svoju obrovskú popularitu vďačí nielen krásnej melodike a romantickej atmosfére, ale aj šťastnému spojeniu symfonického a koncertantného štýlu.

Laudate Dominum je súčasťou Mozartovho sakrálneho diela Vesperae solennes de Confessore, ktoré napísal v Salzburgu v roku 1780. Výnimočná krása rozsiahlych kantilén sopránu, zvýraznená rafinovanou melodickou líniou sláčikov, stojí za obrovskou popularitou tohto diela. Hoci pozoruhodne homogénny a jemne kolorizovaný zbor hrá v diele bezpochyby najdôležitejšiu úlohu, rovnako aj orchester tu rozvíja jemné, farebné a občas i dramatické textúry.

Predposledná omša Mozartovho salzburského obdobia je Omša C dur Korunovačná z roku 1779, ktorá dostala svoj názov potom, ako sa na cisárskom dvore vo Viedni stala obľúbenou hudbou ku kráľovským a cisárskym korunováciám, ako aj k ďakovným bohoslužbám. Je formovo kompaktná, nie príliš rozsiahla, skvelo znejúca a z kompozičného hľadiska veľmi zaujímavá. Prosté, homofonické spracovanie zboru a majstrovské spracovanie i priezračná výstavba sa pričinili o popularitu tohto diela, ktorého časti nesú veľmi individuálny a osobitý hudobný ráz.