Od 52. sezóny pripravuje pre Štátnu filharmóniu Košice sprievodné slovo ku koncertom. Vždy plné príťažlivých informácií a príbehov, čo len tak nenájdete gúglením. Jeho popularizačné prednášky pod názvami MusicZoom a O hudbe inak boli obľúbené v Košiciach i Prešove od roku 2012. Časť z nich môžete objaviť v knihe Hudba inak od vydavateľstva Hevhetia, 2020. Akordeonista, pedagóg, hudobný publicista a lektor dramaturgie Šfk: Peter Katina.
Obľubujete rozprávky? Čítavali ste ich svojim trom deťom?
Mám rád filmové rozprávky, pozeráme ich vždy počas Vianoc. Deťom sme čítavali rozprávky každý večer pred spaním, ale pomerne rýchlo prešli k encyklopédiám, detektívnym príbehom či príbehom o zvieratkách. Zdá sa mi, že voľakedy boli rozprávkové knihy kvalitnejšie. Keď som nedávno videl v kníhkupectve Prostonárodné slovenské rozprávky Pavla Dobšinského v luxusnej edícii, zasníval som sa, lebo tie som ako dieťa čítaval. Boli to rozprávky plné hrôzostrašných momentov, šibeníc, čertov, strašidiel a írečitého jazyka. Dnes vychádzajú akési zjednodušené verzie klasických rozprávok, kde si Červená čiapočka skráti cestu cez les a vlk nikoho nezje. Tým sa v podstate zruší celý ten moment katarzie, ktorý má rozprávka prinášať a asi by to chcelo zásah z rozprávkovej ríše, aby rozprávky vyzerali tak, ako majú.
Nuž, priznám sa, že ako škôlkarka som mala z Dobšinského príbehov hrôzu. Dodnes si pamätám pasáž, kde chcú dievčinu zodrať z kože. Asi k tomu prispeli aj magické a zároveň desivé ilustrácie Albína Brunovského. Prečo je podľa vás dráma v príbehu dôležitá už od detských liet?
Neviem posúdiť, do akej miery je dráma v príbehu pre deti dôležitá. Deti si aj tak nájdu v rozprávaní to svoje a ak sa im niečo nepáči, dajú vám to hlasito najavo.
Príbehmi sú nasiaknuté aj vaše texty o hudbe. Akú úlohu v nich zohrávajú?
Pri písaní textu, ktorým sa pokúšam zaujať poslucháča, je príbeh kľúčový. Inak to bude len „súbor textových dát”. Čitateľ ho preletí a nezaujmú ho. Nenadarmo, keď sa napríklad Američan chce s vami bližšie spoznať, vyzve vás : „Tell me your story”– povedz mi svoj príbeh. Dnes sa bohužiaľ niekedy príbehy vyrábajú aj nasilu. Niekedy ale žiaden príbeh jednoducho nemáte, ako ironicky poznamenáva hlavný hrdina vo filme Vrchní, prchni : „Vyučil som sa ako kníhkupec, nastúpil som ako kníhkupec a som stále kníhkupec”. Klasická hudba, našťastie, príbehmi len tak prekypuje.
Sprievodné slovo ku koncertom v ŠfK vzniká teda ako? Z čoho čerpáte?
Najskôr si prejdem zadanie, aké skladby sa budú hrať a vypočujem si ich. Potom začnem vyhľadávať relevantné zdroje, väčšinou inojazyčné, hlavne v angličtine, pretože v slovenčine je informácii veľmi málo. Pomáhajú mi aj texty bukletov CD z mojej zbierky. Študujem knihy o hudbe, na internete recenzie nosičov, promo texty, rozhovory s umelcami. Napíšem surový text, potom ho krátim podľa potreby. Vzápätí ho prepisujem do literárnej podoby „scenára” tak, aby sa mi dobre čítal a bol pútavý. Dvojminútový video skeč, ktorý poslucháč pri streamovaní koncertu uvidí, tak za sebou ukrýva pomerne rozsiahlu prípravu v rozsahu dní i týždňov. Musím si byť stopercentne istý, že to, o čom hovorím, i spôsob, akým to hovorím, je dobrý a primeraný.
Stalo sa vám, že ste objavili veľmi pútavú informáciu, ale nebola overiteľná jej pravdivosť? Ako ste s ňou naložili?
Ak je informácia pre mňa taká dôležitá alebo zaujímavá, že sa jej nechcem vzdať, lebo nejakým spôsobom obohacuje alebo dopĺňa rozprávanie, ale nedokážem ju overiť, tak to priznám, že ide o hypotézu a že to celé môže byť aj inak. Rozprávaniu to často dodáva vtipný podtext. Ako napríklad anekdota o tom, že skladateľ Gioachino Rossini plakal v živote iba trikrát: prvýkrát, keď počul spievať jedného skladateľa, druhýkrát na premiére svojho Barbiera zo Sevilly a tretíkrát, keď mu počas pikniku spadlo plnené kura do rieky.
Priniesla vám táto "detektívna" práca nové inšpirácie?
Keď som napríklad robil prednášku, kde som rozprával o klavírnej hudbe nórskej skladateľky Agathy Grøndahl, zistil som, že vynikajúcu mladú klaviristku Nataliu Strelchenko, ktorá nahrala jej kompletné dielo a ktorej CD som na prednáške prehrával, zavraždil v roku 2015 jej manžel, nórsky kontrabasista. Vznikol tak z toho príbeh v príbehu a ja mám dnes inšpiráciu na možnú ďalšiu tému pod názvom Vraždy v hudbe. Dala by sa pomerne sofistikovane spracovať možno v štýle Agathy Christie, uvidíme.
Ak vás niečo špeciálne zaujme, pátrate viac a viac?
Prirodzenou časovou brzdou tohto výskumu sú deadliny, dokedy treba odovzdať text. Ak píšem recenziu alebo iný text, stále mám na zreteli, do akej hĺbky môžem ísť a koľko mám na to času. V prípade veľkého záujmu si nakúpim knihy a študujem problematiku do najmenších podrobností, ale ďaleko by som sa nedostal, ak by som to robil stále. Musím ako námorník stále selektovať „hĺbku ponoru”.
V knihe Hudba inak sa venujete skutočne rôznym témam – mali ste k nejakej bližšie?
S obzvlášť veľkou chuťou som písal napríklad kapitoly Hudba a šport alebo Hudobné delikatesy (o vzťahu hudby a jedla), pretože sa týkajú oblastí, ktoré si bežný človek s hudbou nespája. Rovnakú radosť mám z kapitol Nezvyčajní hudobní autori alebo Hudba mora. Pri nezvyčajných hudobných autoroch by som spomenul pozoruhodné skladateľské opusy herca Anthonyho Hopkinsa či Charlieho Chaplina, kým Hudbu mora napríklad dokonale stelesňuje Zemlinského Malá morská víla na motívy H. Ch. Andersena.
Dávajú vám ľudia tipy na témy prednášok?
Áno a som im za to veľmi vďačný. Väčšinou po skončení prednášky za mnou prišli moji priatelia a známi a navrhovali mi nové témy, alebo sme diskutovali o prednáške, čo práve odznela, o kom ďalšom by som ešte mohol rozprávať, aké nahrávky som mohol použiť alebo kto iný ešte mohol byť súčasťou témy. Veľmi mi tým pomohli, spätná väzba je nesmierne dôležitá. Niekedy prišli známi za mnou tesne pred prednáškou a vymenovali mi, kto podľa nich v prednáške určite bude a boli radi, ak sa potom ich tip splnil a rozprával som o ich obľúbených interpretoch a albumoch. Je to úzky okruh ľudí, som im nesmierne zaviazaný.
„Neviem si dnes predstaviť, ktorý súčasný skladateľ by v dobrom zdraví ustál smrtiace kritiky, aké „schytávali” svojho času napríklad Berlioz či Bizet. Ale oni to vydržali, bola to súčasť ich života ako darwinovskej formy boja o prežitie.“
Môže poslucháča ovplyvniť získaná informácia o hudbe či skladateľovi aj negatívne?
To si nemyslím. Hoci mám napríklad v hlave jednú tému – predstaviť tzv. béčkových skladateľov, t.j. tých, čo mainstreamové dejiny hudby „odsúdili” do tejto úlohy. Ale aj tu by mi vyšli zdanlivo druhotriedni autori ako zaujímaví a podnetní. Jednou vecou sú životné osudy a konanie skladateľov, s čím môžete nesúhlasiť a druhou vecou je kvalita ich hudby. Ale rozprávanie o nich by nemalo mať negatívny vplyv na vnímanie ich hudby.
Tým pádom asi nemáte problém zverejniť aj vyslovene negatívny, smutný príbeh?
Správy nedelím na pozitívne a negatívne. Konieckoncov, kvalitných skladateľov, čo boli celý život bohatí, šťastní a úspešní možno spočítame na prstoch. Negatívne príbehy patria k životu. Netreba zabúdať ani na to, že životný príbeh skladateľa a jeho tvorba často akoby spolu ani nesúviseli. Bach mal veľmi ťažký život, staral sa o množstvo detí, zomrela mu manželka, ku koncu života oslepol, nevychádzal dobre s nadriadenými ani podriadenými, vlastne žil väčšinu času v napätej atmosfére, ale pozrite sa na kvalitu jeho vyše tisícky diel! Okrem toho negatívne a smutné veci sa najlepšie predávajú. Záhadná Mozartova smrť, vplyv Wagnerovho antisemitizmu na Hitlera či vraždy renesančného skladateľa Gesualda – to sú témy, o ktorých chce počúvať väčšina ľudí, pretože slabosti géniov akoby ospravedlňovali naše vlastné slabosti a nevidím na tom nič zlé, veď ako hovorí klasik „nič ľudského nám nie je cudzie”. Jedna kapitola v mojej knihe sa volá Padajúce hviezdy a rozpráva o tragických osudoch famóznych hudobníkov. Buď zahynuli alebo boli predčasne prinútení ukončiť kariéru kvôli chorobám a zraneniam ešte pred štyridsiatkou. Mal som na výber toľko mien, že by z toho vyšla samostatná kniha. Takže negatívne a smutné príbehy sprevádzajú osudy hudobníkov stále.
Nájsť balans medzi vedeckým a populárnym textom musí byť náročné.
Mojím vzorom v tejto oblasti je dánsky klavirista a komik Victor Borge. Vo svojich knihách prináša neuveriteľné a pikantné informácie o skladateľoch a interpretoch. Pôsobia takmer fantasticky, absurdne a bulvárne, ale pritom sú všetky pravdivé a overiteľné. Ak teda pracujete s hypotézou, že Bach rád pil kávu, poľahky vás to v rozprávaní prenesie k jeho Kávovej kantáte. Ak prinesiete šokujúce správy o tom, že Händel sa pokúsil vyhodiť svoju sopranistku z okna, prenesie vás to do sveta slávnych súperiacich primadon Cuzzoniovej a Bordoniovej. Čiže je to kombinácia overených faktov s istou dávkou pútavosti a ľudského rozmeru, a to dáva textom život a energiu.
Vaša práca sa teda spája aj s objavením rôznych pikošiek a kuriozít. Ako sa vám darí nešliapnuť do bulvárnej mláky?
Je to pomerne jednoduché, bulváru sa dôsledne vyhýbam. Nesledujem komerčné televízie, rádiá ani tlač, považujem to za stratu času. „Pikošky a kuriozity” si starostlivo preverujem, ale nenadužívam ich. Ale ak sa rozprávame o klasickej hudbe z dôb minulých, všetko našťastie prefiltruje časový odstup. Ak rozprávate nejaké dobové „pikošky” z tlače napríklad z čias Beethovena, komerčný náter sa tam úplne stráca a na povrch vypláva zaujímavosť, čo by ste si s Beethovenom nikdy nespojili, napríklad to, že vôbec nevedel tancovať. Aj dobové recenzie diel sú často na hranici bulváru a čítali ich takmer všetci. Neviem si dnes predstaviť, ktorý súčasný skladateľ by v dobrom zdraví ustál smrtiace kritiky, aké „schytávali” svojho času napríklad Berlioz či Bizet. Ale oni to vydržali, bola to súčasť ich života ako darwinovskej formy boja o prežitie. Z hviezdnej podpory bulváru ťažili ešte v druhej polovici 20. storočia legendárni umelci ako Arthur Rubinstein, Maria Callas či Yehudi Menuhin. V žiari bulvárnych reflektorov žil aj klavirista Vladimir Horowitz, ktorý v roku 1965 ohlásil svoj slávny návrat do Carnegie Hall a keď sa okolo budovy začali zhromažďovať obrovské davy, viacerí ľudia si mysleli, že tam koncertujú The Beatles! Dnes sa už nič také nemôže stať, pretože bulvár stratil o klasickú hudbu záujem. Dobový bulvár beriem, už keď pre nič iné, tak pre jeho historickú hodnotu.
Prečo je prínosné, keď návštevník koncertov príde aj na predkoncertnú prednášku, kde sa dozvie o uvádzanom diele viac? Počúva potom dielo inak?
Samozrejme, akákoľvek informácia pre poslucháča, je dobrá pomôcka a navigácia pri počúvaní. Je to niečo podobné, ako keby ste absolvovali prehliadku po galérii výtvarných diel bez komentára, dá sa to, ale väčšina informácií vám uniká. Ani do Demänovskej jaskyne slobody by ste bez sprievodcu nešli. Športové prenosy takisto sledujete s komentárom, a ten sa často ani netýka aktuálneho diania na obrazovke, ale skúste vypnúť zvuk, aká to bude nuda. Je teda normálne, že sa snažíte aj umeleckému dielu porozumieť pomocou komentára. Ak si pozriete film, a vôbec sa vám nepáčil, možno si vyhľadáte recenzie naň a zistíte, že sa dá vnímať aj inak a možno si ho pozriete ešte raz a niečo si v ňom nájdete. Existujú hlasy, že o hudbe netreba rozprávať, že hovorí sama za seba, ale podľa mňa to nie je vždy pravda. Keď upozorníte poslucháča na to, aké detaily diela si má pri koncerte všímať alebo zdôrazníte kontext jeho vzniku, môže to byť pridaná hodnota k celkovému zážitku z koncertu.
Ďakujem za rozhovor.
Lucia Radzová
Foto: Khammeleon, Hevhetia
AKORDEONISTA
Peter Katina sa ako interpret venuje predovšetkým súčasnej, často avantgardnej hudbe a najnovším kompozičným trendom. V roku 2020 realizoval dva recitály v prešovskej Viole – Centre pre umenie. Recitál súčasnej nórskej hudby pod názvom Northern Lights a recitál zo série nazvanej Sólo-duo-trio. Išlo o komorný koncert v spolupráci s klarinetistom Martinom Mosorjakom a violončelistom Andrejom Gálom, na ktorom odznela i premiéra skvelého tria od skladateľa Jozefa Kolkoviča. Ak to situácia dovolí, v roku 2021 budete môcť Petra Katinu zažiť opäť vo Viole, a to 27. apríla na koncerte poľskej súčasnej hudby pre akordeón aj s niekoľkými premiérami. Recitál ďalších svetových premiér s podtitulom Izraelská súčasná hudba pre akordeón by mal prebehnúť 8. júna. Poslucháčov potešia nové skladby pre akordeón sólo i akordeón s elektronikou. Hudobníci na nich spolupracovali online na diaľku. Ako hovorí P. K.: „Hoci nás epidémia zdržala, nezastavila nás.“