Bach pre tri marimby, ale aj mikrotonálne nástroje, ktoré sa oplatí vidieť aspoň raz za život. Košická hudobná jar (KHJ) pozýva fanúšikov klasiky aj experimentu do postindustriálneho priestoru Tabačky. V pondelok 9. júna 2025 o 19:00 vás tam čaká festivalový zážitok s prestížnym súborom Percussions de Strasbourg, vrátane pokoncertnej diskusie. Sme totiž presvedčení, že do fascinujúceho sveta bicích nástrojov budete chcieť nahliadnuť ešte viac. Už teraz nám čosi z neho odkrýva umelecký vedúci ansámblu Minh-Tâm NGUYEN.
S Les Percussions de Strasbourg nie sú nikdy dva koncerty rovnaké — a ani rozhovory, ktoré po nich nasledujú. Stretnutie je šancou nazrieť do „zákulisia“, objavovať myšlienky, nástroje a kreatívne procesy, ktoré poháňajú našu prácu — od súčasných premiér cez zvukové inštalácie až po historické diela a experimentálne formy. Príďte sa s nami stretnúť — nielen ako s interpretmi, ale ako s tvorcami, objavovateľmi a spoluposlucháčmi.
Ja teda pozvanie určite prijímam :) . V programe nájdeme Bachove triové sonáty pre organ. Ako ich vnímate v transkripcii pre tri marimby?
Bach nie je len skladateľom 18. storočia — predstavuje zvukovú a duchovnú architektúru, hudobné myslenie také prísne a presné, že prežije akúkoľvek premenu formy, média či farby tónu. Jeho diela pre husle, čembalo, lutnu, organ alebo vokálne diela môžu naplno zaznieť aj na klavíri, gitare, saxofóne... či marimbe. Hudobná podstata víťazí nad nástrojovým obsadením: kontrapunktická logika, rétorická výpoveď a výstavba napätia a rozuzlenia. Transkripcia Bacha nie je len o prehratí jeho nôt na inom nástroji. Je to preklad jeho hudobného jazyka do iného materiálu.
Ako sa koncept invariantu premieta v Levinasovej skladbe Invariant? A čo vlastne tento pojem v sebe skrýva?
Koncept invariantov v hudbe označuje štrukturálne, rytmické, harmonické alebo melodické prvky, ktoré zostávajú stabilné alebo rozpoznateľné počas celej skladby, aj napriek transformáciám, ktorými prechádzajú.
Okrem diela Michaëla Levinasa sa táto koncepcia vzťahuje na celý program, ktorý spája skladby z rôznych období. U Bacha je invariant logický, zakotvený v pravidlách kontrapunktu. U Takemitsua je zmyslový, atmosférický, takmer impresionistický.
U Levinasa je časový, polyfonický a harmonický, založený na princípoch modulácie. Vo všetkých prípadoch tieto invarianty slúžia ako piliere hudobnej pamäte poslucháča a vytvárajú niť kontinuity počas posluchového zážitku.
V skladbe Rain Tree Toru Takemitsu nerozpráva príbeh — naznačuje stav, výzvu na vnútorné počúvanie. Názov prevzatý z krátkej poviedky Kenzabur ō Ōeho evokuje záhadný strom, ktorý uvoľňuje kvapky aj po tom, ako dážď prestane. Voda už neprichádza z neba, ale zvnútra. Toto je srdce poézie skladby: dážď zrodený z ticha, kvapky zvuku jemne rozptýlené vo vzduchu.
Marimba, vibrafón a krotále (malé činely, pozn.) tu neznejú úderne — dýchajú, jemne spievajú, hlboko rezonujú. Každý vydaný tón, zvuk je zadržanou iskrou; každé ticho ozvenou. Čas sa viac nemeria údermi, ale časom medzi zvukmi, jemným napätím, krehkou prítomnosťou. Takemitsu tvorí hudbu naplnenú pomalosťou, aktívnou kontempláciou. Je to uzavretý svet, no nikdy nie statický – vesmír, kde sa farebnosť zvukov mení na tekuté farby, meniace sa odrazy, v ktorom ucho nevníma udalosti, ale stavy. Rain Tree je výzvou k uvoľneniu, rituálom počúvania. Neexistuje forma, ktorú treba nasledovať — len odovzdanie sa. V dobe zahltenej hlukom a naliehavosťou ponúka Takemitsu vzácny moment pokoja, takmer posvätný zážitok zvukovej prítomnosti.
S akými nevšednými bicími nástrojmi sa stretneme na vašom koncerte? Myslím také, ktoré bežne nepočujeme na symfonických koncertoch.
V diele Invariant sa Michaël Levinas zaoberá ideou mechanického času a vnútornej lamentácie. V druhej časti Choral en Larmes sa pokúša evokovať tikanie hodinového mechanizmu. Na dosiahnutie tohto zvukového efektu interpreti používajú reťaze a rotujúce krotále nad kovovými platňami. Vytvárajú tak textúru, ktorá je mechanická aj krehká zároveň. Ide o metaforu pre nariekajúci čas .
Dielo zároveň využíva mikrotonálne nástroje, ako sú japonské riny (mosadzné, tzv. spievajúce misky, pozn.) od Rina Otsuku, a tzv. intratonálne tyče, ktoré umožňujú jemné ohýbanie výšky tónu. Tieto zvukovosti neslúžia len na destabilizáciu harmonického priestoru, ale aj na zosilnenie meniacej sa farby zvuku. Upriamujú tiež pozornosť poslucháča na farbu tónu ako na štrukturálny prvok. Prostredníctvom týchto techník Levinas umiestňuje poslucháča do priesečníka časovej dezorientácie a akustickej citlivosti. Potvrdzuje tak myšlienku, že invarianty v jeho hudbe nie sú statické, ale neustále sa menia v čase, harmónii a textúre.
Tak to sa teším na koncertný zážitok a určite aj na pokoncertné stretnutie. Viacerí určite budeme mať otázky!
Je to jedinečná príležitosť stretnúť sa s umelcami, podeliť sa o dojmy, klásť otázky a zdieľať doznievanie toho, čo ste práve počuli. Rozhovor je otvorený — formovaný vašou zvedavosťou. Či už vás zaujímajú použité nástroje (niektoré z nich sú skutočne netradičné!), kompozičné myšlienky jednotlivých diel, alebo samotný proces tvorby tohto programu, budeme tam, aby sme počúvali, premýšľali a odpovedali. Zvlášť sa tešíme na to, ako vami – poslucháčmi – zarezonovala myšlienka „invariantov“.
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101,
jana.tomalova@sfk.sk
