Umenie počas karantény.
Rozhovor s koncertným majstrom Štátnej filharmónie Košice Mátyásom Mézesom.
Do orchestra Štátnej filharmónie Košice nastúpil v sezóne 2017/2018 ešte počas štúdia na Hochschule v Luzerne v Švajčiarsku, kde študuje aj teraz. Od začiatku zastáva v orchestri Štátnej filharmónie Košice (SfK) dôležitý vedúci post koncertného majstra. Pravidelné koncertovanie a štandardné štúdium musel kvôli karanténe do odvolania prerušiť tak, ako všetci umelci i rodák z Rožňavy Mátyás Mézes. Ako to celé zvládal a na čom aktuálne pracuje nám prezradil v nasledujúcom rozhovore.
Áno práve v týchto dňoch ukončujem svoje štúdium v Luzerne, takzvaný Solo Performance Master s profesorom Igorom Karškom. Ešte na začiatku karantény sme nevedeli, ako sa uskutočnia skúšky, ale hodiny som mal naďalej online s mojim profesorom, s ktorým sme sa pokračovali v príprave, akoby sa nič nezmenilo. Musím povedať, že prekvapivo to fungovalo veľmi dobre. Samozrejme mám oveľa viac času cvičiť doma, ale páči sa mi metóda, že pred hodinou nahrávam skladby ako videozáznam, ktorý posielam profesorovi. On mi následne dá na tú nahrávku spätnú väzbu online cez videohovor. Človek takto objaví iné spôsoby sebavnímania, čo je veľmi zaujímavé. Teraz už vieme, že od 8. júna otvoria univerzity vo Švajčiarsku a opäť budeme mať normálne hodiny, na čo sa veľmi teším. Recitál budem mat 28. júna a už sme si upravili ďalšie hodiny tak, aby som ich mal v júni všetky osobne. Ešte by som mal mať koncert ako sólista s orchestrom, čo je vlastne najdôležitejšia vec v Solo Performance štúdiu a zároveň aj to, na čo sa najviac teším, ale o tom ešte nemáme informácie, kedy a za akých podmienok sa to uskutoční.
Začiatkom januára si sa vrátil z koncertného turné v Číne, ktorá práve v tom čase po prvý raz oficiálne informovala o výskyte koronavírusu v meste Wu-Chan. Ty si tam koncertoval s prestížnym mládežníckym orchestrom Vienna Royal Symphony Orchestra ako koncertný majster a sólista. Pociťovali ste už vtedy nejaké náznaky vypuknutia budúcej pandémie v tejto najľudnatejšej krajine sveta?
Práve naopak, keď sme tam boli, vôbec sme nepociťovali žiadne náznaky pandémie. Všetko bolo úplne normálne. Mali sme krásne vypredané koncerty, na ktorých bolo čínske publikum veľmi vďačné. Až potom, keď sme sa už vrátili domov do Európy, prišli prvé znepokojujúce správy. Som preto veľmi šťastný, že Slovensko zareagovalo tak rýchlo a tu sme nemuseli zažiť žiadne hrozné scenáre, ako napríklad v spomínanom meste Wu-Chan alebo v západnej Európe a teraz sa už môžeme tešiť na postupné uvoľňovania.
Nehovoril by som, že teraz je to ľahšie, ale práve to je na tom to pekné a motivujúce. Na každý nový program sa treba rovnako dobre pripraviť a to si myslím, že nikdy nebude ľahké. Na druhej strane zaujímavé je to v tom, že mám stále motiváciu, aby som bol čo najlepšie pripravený, aby som čo najviac cvičil, aby som všetko potrebné mohol zahrať čo najlepšie. Už od prvej skúšky som cítil veľmi pozitívnu atmosféru v orchestri a to bolo pre mňa veľmi motivujúce a prekvapivé, že ako mladý huslista, môžem sedieť pred celým orchestrom a popri tom cítiť podporu od každého. Za to som veľmi vďačný.
Tak ako všetci zamestnanci Štátnej filharmónie Košice a ďalších kultúrnych inštitúcií si v podstate aj Ty zo dňa na deň musel zostať doma. Kde momentálne tráviš obdobie karantény?
Na začiatku karantény som mohol byt našťastie doma v Želiezovciach s rodinou. Veľmi som sa z toho tešil, lebo za normálnych okolností som veľmi málo doma s rodičmi a so súrodencami, takže sme si mesiac užili to, že sme mohli byť spolu. Keď sa začali opatrenia trošku uvoľňovať odišiel som na dva týždne do Košíc, aby som tam mohol napísať diplomovú prácu, pretože na to som potreboval asi ešte viac kľudu a byť úplne sám. Našťastie sa mi podarilo prácu napísať a odovzdať. Teraz som opäť trošku doma u rodičov a od budúceho týždňa plánujem zostať v Košiciach, keďže už môžeme cvičiť aj vo filharmónii a aj mesto sa trošku oživí, tak to treba využiť.
Pre hudobníka je dôležité nevypadnúť z cviku. Ako sa v týchto dňoch udržiavaš vo forme a v kontakte s hudbou?
Ako som už spomínal, mám teraz veľmi veľa času na cvičenie, ale našťastie aj cieľ a motiváciu, čo sú najmä hodiny s profesorom a budúce skúšky. Ale skúšam si robiť napríklad aj nahrávky pre seba, pri ktorých mi po technickej stránke pomáha môj brat, nakoľko je tam potrebné ovládať počítačové programy na sound engineering a video editing. Dúfam, že časom sa to naučím aj ja. Okrem samotného cvičenia mi veľmi pomáha aj určité zamyslenie sa nad skladbou, keďže na to je teraz dosť času. Potom to totiž na nástroji ide ľahšie, keď si niektoré veci človek si vopred predstavuje. Napríklad moju diplomovú prácu som písal o interpretácii druhej Rapsódie od Bélu Bartóka (tá je zároveň súčasťou programu môjho recitálu) a spôsob, akým on používa ľudovú hudbu v diele. Vďaka tomu, že som nad tým tak veľa rozmýšľal a uvažoval, teraz hrám tú Rapsódiu úplne inak ako predtým. Zároveň cvičím aj orchestrálne party, nakoľko od filharmónie dostávame veľa materiálu na cvičenie.
Našťastie som to mohol osláviť s rodinou, čo je veľmi pekné a nesťažujem sa, pretože vopred ani nebolo plánované, že budem doma a ja sa teším, že to tak dopadlo. Ale väčšiu oslavu plánujeme v lete s ďalšími príbuznými, kde môžeme všetky doteraz odložené narodeniny osláviť spolu. Napríklad aj moja stará mama, ktorá pravidelne navštevuje aj koncerty Štátnej filharmónie Košice mala okrúhlu 80-tku, tak sa už teším na spoločné oslavy.
Aktuálna karanténna situácia nám mnoho vzala, ale aj mnoho dala. Je niečo, čo si si vďaka karanténe vo svojom živote uvedomil, na čo si trebárs zmenil názor?
Ja som bol zvyknutý na veľmi zrýchlený život s veľmi častým cestovaním a navyše pod časovým tlakom. Častokrát sa mi stalo, že som si nechal veľa vecí na poslednú chvíľu a potom som sa musel náhliť, aby som stihol termíny. Teraz, keď zrazu nikto nevie, čo bude v blízkej budúcnosti a zmizli zafixované naplánované termíny, je veľmi ťažké zostať sústredený a byť motivovaný. Zo dňa na deň zažiť, že celý svet sa môže zmeniť a čo bolo predtým samozrejmosťou, už nie je, to je veľmi poučné. Už teraz je fantastické vidieť svetlo na konci tunela, v ktorom sa môžeme tešiť na kávu na terase, alebo na diplomový koncert hoci aj bez publika... ale tie veci si už vážime oveľa viac. Ešte asi bude trvať dlho, kým bude všetko také ako predtým, ale osobne si myslím, že ešte zažijeme veľa pozitívnych zmien.
Ďakujeme za rozhovor.
foto ©Kaupo Kikkas ©Dávid Hanko
