Bartók - Haydn - Bodnár

Dva obrazy – Bartókovo rané dielo z roku 1910. I. obraz - Rozkvet - nádherná prírodná maľba, na žiarivé farby bohatá krajinka, zobrazujúca krásy jarou sa prebúdzajúcej prírody. Celou tvorbou skladateľa sa vinie poézia jej tajomna... cíti ju zázračnou, nekonečnou, vznešenou, velebnou. Vo vytržení sa do nej ponára, je prameňom jeho duševnej obnovy, formou nachádzania pravdy. II. obraz - Tanec dediny - hudba robustnej sily; autor sa na svojich potulkách oboznamuje so sedliakmi; je unesený ich temperamentom, zvykmi, životným vyznaním. Kým sa I. časť leskne v poetických farbách, II. časť pripomína ostré kontúry drevorytu. Inštrumentácia je priam puritánsky jednoduchá, rytmus až primitívne surový, plný životnej sily. Na dobu vzniku dielo priam novátorské, sám autor mal k nemu vrelý vzťah. Spolu s Dvomi portrétmi patrí medzi skvosty hudby 20. storočia.

Operné scény Tartuffe sú výberom najdôležitejších scén a tém rovnomennej opery pre sóla, zbor a symfonický orchester. Autor vychádza zo známej divadelnej hry J. B. P. Moliéra (libreto napísal J.Pavlík, ktorý spolupracoval s N. Bodnárom už pri  1. opere „Netreba toľko slov“,  -  premiéra sa realizovala  v 1994 v ŠD Košice). Oproti 1. opere, ktorá bola komorná, je Tartuffe napísaný pre veľké obsadenie (viac sólistov , miešaný zbor  a orchester).

Slovo autora:  „Ako je známe, nič na tomto svete nevzniká vo vzduchoprázdne. Preto už v prvých taktoch opery „prezrádzam“ inšpiračné zdroje – neoklasicizmus  a jazzovo-swingovú impresiu... z postupov, ktorými nás obdarila hudba 20.storočia sa občas mihne „malá aleatorika“....prakticky v celej tvorbe sa snažím naznačiť, že eklekticizmus nie je nadávka, ale solídný umelecký smer....V Tartuffovi som , oproti 1.opere, jazykovo jednotnejší, recitatívy, árie, duetá, či zborové partie sú zrozumiteľné a /dúfam/ prístupné pre publikum...Oproti pôvodnému Moliérovmu textu, v ktorom sa optimisticky všetko „na dobré obráti“ /princíp „Deus ex machina“/, končí moja opera otáznikom, ktorý naznačuje aj inú pointu, nie tak veselú... Text Moliérovej hry je bohatý, nahustený, čo mi umožnilo  vytvoriť, duetá, tercetá a rôzne vokálno-inštrumentálne pasáže s účasťou zboru a sólistov.

Základným umeleckým krédom je „hudba pestrá, no súčasne jednotná po formovej stránke“ /Unitas multiplex = jednota v mnohosti/. Naplnenie tohto kréda je nielen mojim zámerom... JE TO ZÁKLADNÁ ÚLOHA UMENIA .“