BEETHOVEN A GERSHWIN: OD VIEDNE PO NEW YORK

Tri balety na americké témy, ktoré Copland zložil v rokoch 1938 až 1944, rýchlo vstúpili do medzinárodného povedomia. Najikonickejší zo všetkých bol posledný z nich, Apalačská jar. Idealizovaný portrét vidieckeho života v Pensylvánii na začiatku devätnásteho storočia, prvýkrát uviedli vo Washingtone v októbri 1944. Balet vznikol v spolupráci s choreografkou Marthou Grahamovou. Apalačská jar patrí k najznámejším Coplandovým dielam a partitúru, ktorá bola pôvodne inštrumentovaná pre trinásťčlenný komorný orchester, skladateľ v roku 1945 zinštrumentoval pre orchester.

Rapsódia v modrom z roku 1924 je napísaná pre sólový klavír a jazzovú kapelu a spája prvky klasickej hudby s efektmi ovplyvnenými jazzom. Dielo na objednávku kapelníka Paula Whitemana napísal George Gershwin. Whitemanov aranžér Ferde Grofé následne zaranžoval skladbu aj do podoby symfonickej partitúry z roku 1942. Rapsódia je jednou z najznámejších Gershwinových skladieb a kompozíciou, ktorá definovala tzv. jazzový vek. Stala sa jednou z najpopulárnejších koncertantných diel.

Beethovenova Symfónia č. 7 sa dáva často do súvislosti s nejakým programom. V skutočnosti táto skladba predstavuje skôr odklon od programovej poetickej idey, aj keď v nej zaznievajú vzdialené echá antického sveta. Dielo sa začína dlhším vstupom v zasnenej nálade, kým hlavná téma je založená na pulzujúcom rytme v radostnej atmosfére. Druhú časť tvorí majestátna a slávnostná téma s variáciami, po ktorej nasleduje bezstarostné scherzo v živom trojštvrťovom metre. Vrcholom je tanečná a búrlivá posledná časť, plná demonštratívnej, extatickej veselosti.