Spomedzi takmer tucta Čajkovského opier je Eugen Onegin bezpochyby tou najznámejšou a najkrajšou. Dielo je skvelým príkladom lyrickej opery, pričom autor ju obohatil o dramatické momenty. Jej libreto verne nasleduje poetické texty Alexandra Sergejeviča Puškina a skladateľ ju označil ako „lyrickú scénu v troch dejstvách a siedmich obrazoch“. Dej opery zobrazuje dojemný a emocionálny príbeh lásky a vnútornej drámy a prináša uchvacujúcu hudbu. Skladateľ tu využíva symfonické elementy, bohatú orchestrálnu inštrumentáciu a nádherné melodické línie, vďaka ktorým dosiahla opera trvalú svetovú popularitu.
Známou a často uvádzanou skladbou Leoša Janáčka je orchestrálna rapsódia Taras Bulba, ktorú skladateľ vytvoril na samom začiatku prvej svetovej vojny podľa poviedky ruského spisovateľa Nikolaja Vasiljeviča Gogoľa. Janáček sa s poviedkou zoznámil už z roku 1905 počas čítania v brnenskom umeleckom krúžku, ale dielo dokončil až v roku 1918. Jeho námetom je rozprávanie o smrti hrdinského kozáckeho atamana Tarasa Bulbu, pričom Janáček temný príbeh rozčlenil do troch častí, v ktorých hudobne popisuje dramatické okolnosti bojov a hrdinstva Tarasa a jeho synov. Taras Bulba patrí medzi Janáčkove emocionálne najsilnejšie diela. Skladba plynie veľmi voľným a prirodzeným spádom a výrazne sa pohybuje v mnohých náladách, farbách a odtieňoch. Prináša množstvo Janáčkových charakteristických drobných motívov a fragmentov a prvkov tanečnej i ľudovej hudby či ľúbostnej témy. Jeho hudba je naplnená viacerými dojímavými a krásnymi melodickými líniami a patrí jej osobité miesto v rámci celej českej symfonickej hudby. Zároveň však dokonale reprezentuje Janáčkov unikátny zvukový svet a podľa autora hudobne stelesňuje doslova celý ľudský život so všetkými jeho stránkami.