MAJSTRI KLASICIZMU

V roku 1804 dostal Beethoven objednávku na napísanie hudby ku Goetheho tragédii Egmont. Beethoven bol ctiteľom talentu veľkého nemeckého básnika a aj obsah tragédie uňho našiel živý ohlas. Partitúru dokončil v roku 1810. Najslávnejšou z celého diela sa stala jeho predohra v hrdinskej tónine Es dur, ozajstná symfonická báseň. Ťažké, zlovestné úvodné akordy, dramatické a vášnivé Allegro a triumfálna záverečná apoteóza ilustrujú hrdú postavu bohatiera, bojujúceho a hynúceho za slobodu svojho ľudu.

Koncert pre trúbku a orchester Es dur Johanna Nepomuka Hummela vznikol v roku 1803 pre viedenského trúbkového virtuóza Antona Weidengera. Hoci nesie typické prvky klasicizmu, uplatňuje zároveň aj náznaky obdobia romantizmu v častom využívaní pestrých figuratívnych prvkov a zvukových efektov, ktoré pripravovali pôdu pre hudbu Chopina či Liszta.

Mozartova Symfónia D dur bola prvýkrát uvedená v Prahe, odkiaľ pochádza aj jej názov – Pražská. Prijali ju tu s neobyčajným nadšením. Mozart bol v tom čase na vrchole síl. Od poslednej symfónie dokončil množstvo majstrovských diel, okrem iných svoje najlepšie klavírne koncerty i operu Figarova svadba a vďaka Symfónii D dur sa stal renomovanou osobnosťou aj v oblasti symfonickej hudby. Hoci sa dielo neodkláňa od Haydnovho vzoru, Mozart v ňom ukazuje snahu o dosiahnutie osobitého výrazu, tlmočenie vlastných zážitkov a pocitov, čím skladbe vtlačil pečať úplne zrelej umeleckej osobnosti. V troch častiach diela cítiť skladateľovo úsilie o dosiahnutie vnútornej jednoliatosti, všetky kolíšu medzi durovou a molovou tonalitou i medzi jasnou a temnou farebnosťou. Táto symfónia vykazuje ušľachtilé vyrovnanie všetkých síl, ktoré Mozartovu nádhernú hudbu udržiavajú v stálej rovnováhe.