Arva Pärta obdivuje Björk, klérus či rocker Nick Cave. Tvorbu svetoznámeho Estónca prichádzajú na Košickú hudobnú jar (KHJ) interpretovať tí najpovolanejší – Estónsky filharmonický komorný zbor (EPCC). V roku 2020 označil BBC Music Magazine EPCC za jeden z desiatich najlepších zborov na svete. Na konte má dve Grammy za najlepší zborový výkon – v oboch prípadoch za albumy s dielami Arva Pärta. Interview so šéfdirigentom telesa Tõnu KALJUSTEM je dôkazom, že festivalová zastávka v Dóme sv. Alžbety Uhorskej na koncerte ARVO PÄRT 90 sa jednoznačne oplatí.
>>> VSTUPENKY <<<
Arvo Pärt prehovoril modlitbou aj do sekulárneho sveta. Jeho tvorbu obdivuje duchovenstvo, islandská speváčka Björk či rocker Nick Cave. Čím si podľa Vás estónsky rodák získava fanúšikov naprieč celým spoločenským spektrom?
V Pärtových skladbách je cítiť nadčasovosť, ktorá presahuje kultúrne a žánrové hranice. Jeho hudba dokáže prehovoriť k širokej škále ľudí, pretože si na nič nenárokuje a pritom ponúka veľmi veľa, ak je človek ochotný počúvať. Je jednoduchá a zároveň hlboká. V hudbe Arva Pärta je niečo veľmi čisté – neponúka len zvuk, ale aj priestor pre ticho, kontempláciu a hlboké počúvanie.
Vo veľkej miere sa EPCC venuje práve Pärtovej tvorbe, za jej interpretáciu ste získali aj dve ceny Grammy. Aké intenzívne je Vaše prepojenie na skladateľa?
Náš hudobný kalendár v Estónsku je veľmi pestrý a s Tallinským komorným orchestrom absolvujeme mnoho koncertov. Poznám Pärtove diela od detských piesní až po symfónie. V zahraničí od nás publikum očakáva predovšetkým Pärta – ale aj diela Tormisa, Bacha a ďalších.
EPCC vznikol v roku 1981. Ako to bolo s interpretáciou Pärtovej, respektíve celkovo duchovnej tvorby, kým v roku 1990 v Estónsku padol socialistický režim?
Pred pádom socialistického režimu bola duchovná hudba v Estónsku oficiálne potláčaná – nepovažovala sa za vhodnú na verejnú interpretáciu a bola vylúčená zo štátom podporovanej kultúry. Napriek tomu zákaz nebol absolútny: sakrálna hudba sa hrala najmä v koncertných sálach, nie v liturgickom prostredí. Prvé verejné koncerty s duchovnou hudbou v estónčine sa uskutočnili koncom 80. rokov 20. storočia. V tomto kontexte sa hudba Arva Pärta stala akýmsi duchovným protihlasom – tichým, ale nezameniteľným.
S Estónskym filharmonickým komorným zborom sme zohrali kľúčovú úlohu pri zachovávaní tradície interpretovania a počúvania duchovnej hudby – slúžili sme ako most medzi vnútornou slobodou a vonkajším obmedzením.
Na obdobie náboženskej neslobody v Estónsku si spomenieme v Košiciach aj pri diele Summa, ktorého pôvodnú verziu Arvo Pärt skomponoval v roku 1977. Ako vnímate toto zakódované posolstvo?
Dielo Summa je ako tiché, vnútorné vyznanie viery v čase, keď boli verejné prejavy viery potláčané. V roku 1977 Pärt nemohol dielo dať názov Krédo – bolo by to príliš explicitné a ideologicky neprijateľné. Namiesto toho zvolil Summa – odkaz na niečo univerzálne, zhrňujúce, skryté. Je to vydestilovaná forma viery vyjadrená skôr hudbou než slovami.
Techniku tintinnabuli použil Arvo Pärt v dielach Summa, Berliner Messe či Nunc dimittis. Čo znamená tintinnabuli pre poslucháča, ktorý o tejto kompozičnej technike ešte nepočul? Spriatelia sa podľa Vás s tintinnabuli aj títo festivaloví návštevníci?
Verím, že návštevníci festivalu sa s tintinnabuli „spriatelia“, ak dovolia sami sebe spomaliť a jednoducho počúvať – neočakávať dramatický vývoj, ale byť prítomní v tom, čo je. Táto hudba nepozýva len k počúvaniu, ale aj k tichu. A v tomto tichu sa môže objaviť niečo hlboko osobné a zmysluplné.
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101,
jana.tomalova@sfk.sk
