MENDELSSOHN – DEBUSSY – BERLIOZ

Lásku k moru vyjadrili vo svojej hudbe viacerí slávni skladatelia. Okrem Mendelssohnovej predohry inšpirovanej textom Goetheho poézie je to najmä dielo More francúzskeho impresionistu Claudea Debussyho, v ktorom spojil tri symfonické skice do jedného monumentálneho celku. Tematická štruktúra tu je oveľa zreteľnejšia než v iných Debussyho dielach, no hlavným formotvorným prvkom je rytmus. Dokonca aj vo finále, ktoré je hudobnou štylizáciou dramatického prírodného javu, dominuje rytmus nad všetkými ostatnými prostriedkami hudobnej charakteristiky.

Po úspechu Fantastickej symfónie oslovil francúzskeho romantického skladateľa Hectora Berlioza husľový virtuóz Niccolò Paganini, ktorý práve získal novú violu z dielne Stradivari a hľadal pre tento nástroj primeraný repertoár, či by preňho nenapísal nové dielo. Výsledkom bola štvorčasťová symfónia so sólovou violou pod názvom Harold v Taliansku, inšpirovaná prózou Childe Haroldova púť od Georgea Gordona Byrona i Berliozovým vlastným putovaním po Taliansku. Viola tu stvárňuje „úlohu“ Harolda – postavy tvoriacej akýsi predobraz celej Berliozovej tvorby. Všetky štyri časti zobrazujú scény v prírode, pričom skladateľ čerpal inšpiráciu z pitoreskných zážitkov zo svojho talianskeho pobytu. Hudba je plná mladistvej vitality, podfarbenej príťažlivou romantickou citlivosťou, ktorú si Berlioz voľne vypožičal z literatúry. Skúsenosti z ciest po Taliansku neskôr pretavil aj do svojich neskorších diel, akými boli Rómeo a Júlia či opera Trójania.