PAĽA HRÁ MOYZESA

Kompozičný jazyk Alexandra Moyzesa prešiel v jeho tvorivom období od konca päťdesiatych rokov pozoruhodnými tvorivými zmenami. Skladateľ menej využíval citácie a priame odkazy na ľudovú hudbu, hoci so slovenskou tradíciou zostal v kontakte prostredníctvom hudobno-štýlových prvkov prevzatých z folklóru. Tento autorský prístup, ktorý bol charakteristický už pre jeho predošlé obdobie, sa nachádza aj v jeho Koncerte pre husle aorchester, op. 53 z roku 1958. Moyzes sa v ňom pokúšal o modernizáciu svojho hudobného jazyka, čo sa prejavilo v transparentnej textúre a rozšírenej inštrumentácii inšpirovanej Šostakovičom. Napriek zmenám hudobného štýlu je koncert stále zakotvený v skladateľovom zreteľne štruktúrovanom prostredí s evolučným vývojom tém v rámci danej formovej predlohy. Moyzesov jediný husľový koncert je formovo vybrúsené, emocionálne hlboké dielo, v ktorom autor dokonale uchopil a využil technické a expresívne špecifiká sólového nástroja.

Bohuslav Martinů pristúpil k tvorbe symfónií podobne ako Brahms až v zrelom veku a už ako známy skladateľ, a to počas druhej svetovej vojny, ktorú prežíval v emigrácii v Spojených štátoch. Jeho Symfónia č. 4 vznikla v roku 1945 a spája v sebe radostný ráz s pocitmi človeka na prahu mierového života. Charakter diela býva často porovnávaný so svetom Dvořákových symfónií, pričom žiadna z ostatných symfónií Martinů už nezopakuje spontánnu sviežosť a ozajstný slovanský temperament vyžarujúci z tohto diela. Symfóniu predznamenáva jasný trojtónový vstupný motív a výrazná téma, s ktorými skladateľ dosahuje mladistvú temperamentnú vzletnosť. Tanečná časť má pôdorys dravého scherza s kontrastne lyrickým stredným úsekom. Silným kontrastom je tretia časť, pomaly sa pohybujúce Largo, zložito vrstvené, hlboko zamyslené a meditatívne. Záverečné Poco allegro potom skladbu korunuje svojím zanietením a elánom, v roztancovanom a majestátnom duchu.