PLANÉTY

Prokofievova Symfónia č. 1 D dur, op. 25, „Klasická“, jedna z najslávnejších autorových skladieb, vznikla v rokoch 1916 – 1917. Je príkladom skladateľovho ustavičného hľadania originálneho hudobného jazyka. Predstavuje skladbu s jasnou, zrozumiteľnou konštrukciou a výrazne načrtnutými témami. Prokofiev sa o nej vyjadril, že je to symfónia, „akú by mohol napísať Haydn, ak by žil v našich časoch.“

Koncert pre tubu a orchester f mol od Ralpha Vaughana Williamsa vznikol v roku 1954. Je to prvý veľký koncert napísaný pre tubu, ktorý sa stal základom nástrojového repertoáru. Dielo pôsobí mimoriadne sviežo a prekypuje melodickou invenciou. Okrajové časti koncertu zdôrazňujú hravé a pohyblivé dispozície tuby a hlavná melódia je obklopená trblietavými a tanečnými sláčikmi. Prostredná časť Romanza je svieža a dojímavá a zdôrazňuje lyrický potenciál nástroja v rukách majstrovského hráča.

V predslove k dielu Planéty Gustav Holst upozornil, že jednotlivé skladby cyklu nemajú žiadny program a samotné názvy by mali usmerňovať predstavivosť poslucháča. Holstovu vlastnú hudobnú predstavivosť stimulovalo mnoho podnetov, akými boli anglické ľudové piesne, s ktorými sa zoznámil vďaka svojmu priateľovi Ralphovi Vaughanovi Williamsovi. Ďalším vplyvom bol Stravinskij, ktorého hudba na Holsta veľmi zapôsobila ešte predtým, ako sa pustil do písania Planét. Tento vplyv možno vidieť v mohutnej orchestrácii v štýle Vtáka Ohniváka, v naliehavých rytmoch a rytmických posunoch. Holstovo uchopenie témy sa síce dotýka skôr astrológie než astronómie, ale z hudobného hľadiska je tento fascinujúci cyklus taký brilantný, dramatický a očarujúci, že predstavuje vrchol každého koncertného programu.