ZÁVEREČNÝ KONCERT 55. SEZÓNY

Dvořákova Suita A dur vznikla začiatkom roku 1894 ako päťčasťová klavírna skladba, o rok neskôr ju Dvořák zinštrumentoval. Akoby cítil potrebu oslobodiť sa od hektickej atmosféry okolo nedávnej premiéry Symfónie č. 9 Novosvetskej, vytvoril dielo intímnej povahy, ktoré charakterizuje umiernenosť použitých prostriedkov. Napriek tomu, že použitý tematický materiál si stále zachováva „americký“ ráz, z formálneho hľadiska ide o dielo podobného typu, ako Serenáda E dur, Serenáda d mol alebo Česká suita. Rovnako ako v týchto starších dielach, aj tu sa uplatňuje skladateľov mimoriadny zmysel pre malé formy. Každá časť prináša výrazný tematický materiál spracovaný s neobyčajnou fantáziou najrôznejšími kompozičnými technikami. Rovnako, ako v prípade oboch serenád, aj tu sa Dvořák v závere vracia k hlavnej téme úvodnej časti, aby tak dielo presvedčivo uzavrel.

Violončelový koncert a mol od Roberta Schumanna vznikol v roku 1850 a hneď sa stal jeho najvýraznejším úspechom v oblasti koncertantnej tvorby, popri jeho skvelom klavírnom koncerte. Za zaslúženú popularitu vďačí predovšetkým zručnosti a istote, s akými skladateľ narábal so sólovým nástrojom, na ktorom v mladosti s obľubou hrával a výbornému využitiu zvukových i expresívnych kvalít violončela.

Schubertova Symfónia č. 3 je osobité a neobvyklé dielo. Skladateľ sám uvažoval, či skladbu nazve symfóniou, lebo bol presvedčený, že obsahuje viac hudobnej poézie, než prísnej hudobnej disciplíny, keďže ju napísal v osemnástich rokoch. Kým v prvej časti sa pokúsil o štylizáciu hlasov prírody a lyrických pastorálnych dojmov, druhá časť má idylický ráz a tretia predstavuje kontrastný menuet. Záverečná časť je v rondovej forme v neustálej gradácii výrazu a dielo vyvrcholí v radostnom závere.