"Beethoven 250" - BEETHOVEN * SIBELIUS

Trojkoncert pre husle, violončelo a klavír bol v Beethovenovom skicári načrtnutý už v roku 1803, ale v skutočnosti sa objavuje až o 4 roky neskôr (1807). Autor dielo pôvodne nazýval Concertinom, čo pravdepodobne viac zodpovedá jeho závažnosti aj hudobnej výpovedi. Príčinou toho, že nedosiahol mimoriadnu popularitu tkvie asi v skutočnosti, že sólové party huslí a violončela sú mimoriadne náročné, avšak málo vďačné. Pri písaní ľahšieho klavírneho partu bral skladateľ ohľad na schopnosti svojho žiaka, kniežaťa Rudolfa.
Jean Sibelius bol ako nositeľ myšlienok novej národnej hudby už od svojho mladého veku, oslavovaný ako azda nik z jeho súčasníkov. Už za života ho fínsky ľud postavil na piedestál ako barda, svojrázne ospevujúceho ich históriu, temnú nádheru hlbokých fjordov, ako aj úchvatnú severskú prírodu. Je označovaný za dovŕšiteľa severského romantizmu, zvlášť vo svojich symfóniách a symfonických básňach. Celou jeho tvorbou prestupujú charakteristické rysy: hlboká vážnosť a melanchólia, len občas prerušovaná tvrdým vzdorom a vybuchujúcou energiou. Odraz fínskej prírody, zadumaná krása snehových plání a nespočetných jazier, smútok nekonečnej zimy a polnočného slnka, drsná inštrumentácia, disonantnosť a svojrázna melodika. V októbri 1914 si skladateľ do svojho denníka zapísal: "Mám nádhernú tému na adagio symfónie - zem, červy a mizéria, fortissimo a sordína, veľa sordín! A božské tóny!!! Jasám a chvejem sa od vzrušenia, kým duša spieva. Zabije kritika - moja sebakritika - túto nádhernú inšpiráciu?" Čoskoro začal pracovať na svojej piatej symfónii.