FINÁLE S BRAHMSOM

Počas svojho rímskeho pobytu v roku 1831 napísal Berlioz skladbu, ktorej dal formu predohry. Názov diela definuje celý jeho obsah, pričom skladateľa azda inšpirovala báseň lorda Byrona. Koncepcia skladby je úplne samostatná, zodpovedá romantickým túžbam po cestách a dobrodružstvách a Berlioz v hudbe dokonale vyjadril svoju dramatickú predstavu nebojácneho moreplavca.

Brahmsov Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol smelosťou výstavby vysoko presiahol svoju dobu. Plného uznania svojej výnimočnej hodnoty sa však koncert dočkal až po vyše tridsiatich rokov od premiéry v roku 1859. Dielo znamená úplný rozchod s tradičným koncertantným štýlom, je to vlastne mohutná symfónia so spoluúčinkujúcim sólovým nástrojom podriadeným symfonickému celku. Zároveň však klavírny part kladie na sólistu veľké technické a interpretačné nároky, čo bolo dlhý čas príčinou zriedkavého uvádzania tohto fascinujúceho koncertu.

Dáta vzniku troch Rachmaninovových symfónií sú oddelené dlhším časovým odstupom. Kým mladícka Symfónia č. 1 pochádza z roku 1895, tá nasledujúca vznikla až v roku 1907. Hoci sa všetky líšia formátom aj individuálnym charakterom, majú výrazné spoločné črty, ktoré sa zreteľne prejavujú už v Symfónii č. 1. Skladba spája dramatickú silu Čajkovského symfonizmu s Borodinovým epickým štýlom. Využíva hudobný materiál staroruských obradných a cirkevných spevov, výrazne exponuje rozsiahle melodické línie a stmeľuje jednotlivé časti spoločnou hlavnou hudobnou myšlienkou. Podobne ako v Rachmaninovových klavírnych koncertoch, aj v tomto diele dominuje molová tonalita.