NORDICKÉ TÓNY

Carl Maria von Weber sa v roku 1817 stal hudobným riaditeľom opery v Drážďanoch a počas svojho pôsobenia tam skomponoval svoju „veľkú hrdinskú romantickú operu“ Euryantha. Nepravdepodobný dej opery a jej dĺžka spôsobili, že mu obecenstvo príliš neporozumelo a trvalo desaťročia, kým tieto extenzívne prvky prijalo v operách Richarda Wagnera. Pri príbehu Euryanthy sa Weber obrátil k nemeckým stredovekým povestiam. Predohru k opere vytvoril z hudobného materiálu,  ktorý neskôr v diele systematicky využíval.

Carl Reinecke bol nemecký skladateľ a klavírny virtuóz, jeho hru obdivovali aj Franz Liszt a Clara Schumannová. Reinecke je známy najmä pre svoje klavírne diela, komornú hudbu a Koncert pre flautu D dur. Ten síce pochádza z roku 1908, ale býva považovaný za romantický, keďže jeho hudba má korene v tvorbe Felixa Mendelssohna a Roberta Schumanna. Reinecke bol majstrom inštrumentácie a mal dokonalý cit pre melodickú a harmonickú výstavbu. Flautový koncert je dôkazom jeho skvelého kompozičného prejavu, pričom tradicionalizmus sa v ňom zmiešava s postromantizmom a nastupujúcim modernizmom.

Na Symfónii č. 2 začal Jean Sibelius pracovať pri ligúrskom mori, ale dokončil ju vo Fínsku. Skladba tak vďačí idylickej atmosfére juhu za svoje mäkké črty, kým severskej krajine za strohejšie zvukové prvky. Pokiaľ v prvej časti prevažujú idylické nálady, druhá sa nesie v nostalgickom tóne. Tretie Scherzo je zvukovo priezračné, kým živé finále neustále mení nálady. Monumentálne vystavaná symfónia, hoci nevyužíva príliš veľký orchestrálny aparát, patrí medzi jedno z najlepších a najveľkolepejších Sibeliových symfonických diel.