SUCHOŇ - MAHLER - SCHUMANN

Piesne potulného tovariša začal Mahler písať na sklonku roku 1883 na svoju vlastnú poéziu. Impulzom k vzniku diela sa stala nešťastná láska mladého Mahlera k speváčke Johanne Richterovej počas jeho pôsobenia ako operného dirigenta v Kasseli. Dielo predstavuje cyklus štyroch hlboko precítených, intímnych orchestrálnych piesní, ktoré vo svojej osobitej inštrumentálnej farebnosti a v podmanivej zvukovej atmosfére prezrádajú dozrievanie kompozičného prejavu typického pre neskoršie Mahlerovo tvorivé obdobie.

Schumannova Symfónia č. 2 C dur prináša obrovský emocionálny záber a v spôsobe narábania s hudobným materiálom voľne nadväzuje na Beethovenove symfónie. Písať ju začal v roku 1845, po prekonaní depresií a viacerých zdravotných problémov. Prvá časť symfónie prináša výraznú fanfárovú tému, ktorá sa neskôr ozýva i v ďalších častiach. Druhá časť predstavuje hravé a rýchle Scherzo. Osobitým je najmä následné Adagio, pripomínajúce farebné nokturno plné krehkých emócií, pred zavŕšením cyklu v triumfálnom finále. Schumann v diele využil nezvyčajné prvky a postupy, keďže Scherzo je nezvykle umiestnené pred Adagiom a všetky štyri časti sú zhodné napísané v tónine C dur.