VEČER SAKRÁLNEJ HUDBY

Čajkovského Serenáda C dur pre sláčikový orchester vznikla v roku 1878, teda v tom istom čase, ako Slávnostná predohra 1812. Skladateľ priznal, že toto hodnotné a dnes pomerne často uvádzané dielo napísal čisto z vnútorného popudu a skvelo v ňom využil nádhernú melodiku a zvukové i farebné možnosti sláčikového súboru. Dokázal z tejto inštrumentálnej zostavy vyťažiť úžasnú homogénnosť a rozmanitosť zvuku. Hudobný celok je radostný a pokojný a kontrast prináša iba smutná, nostalgická Elégia. Po údernom, akoby händlovskom vstupe, ktorý sa opakuje aj v poslednej časti v žartovne zmenenej podobe, nastupuje originálne zrytmizovaná téma. Kontrastná vedľajšia téma znie rokokovo, čím vzniká dialóg starej a novej hudby. Druhá časť je Valčík, autorova obľúbená tanečná forma. Vo Finále zaznejú viaceré ponášky na ľudové melódie a pestré kontrapunktické kombinácie materiálu svedčia o tom, že aj túto techniku používa Čajkovskij s ľahkosťou a veľkou znalosťou.

Dvořákova Omša D dur Lužanská vznikla z podnetu významného architekta a mecenáša umenia Josefa Hlávku. Ten si roku 1886 nechal pri svojom letnom sídle na zámku v západočeských Lužanoch postaviť novú kaplnku a Dvořáka požiadal, aby pri tejto príležitosti napísal novú omšu. Dvořák dielo písal prevažne vo svojom letnom sídle vo Vysokej uprostred milovanej prírody, a hoci vznikla z vonkajšieho podnetu, písal ju predovšetkým pre svoje potešenie. Táto skutočnosť sa odráža v jej jednoduchej intimite, srdečnej vrúcnosti a úprimnosti bez známok akejkoľvek vonkajšej efektnosti. Ide o dielo precítené rýdzo dvořákovsky, verne sa v ňom odráža skladateľova neokázalá viera, prirodzená pokora pred vyššou mocou a úprimná radosť zo života. Omša D dur predstavuje jeden z najvýrečnejších dokladov Dvořákovho vzťahu k človeku, Bohu a prírode.