Orchestrálnu skladbu Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži si u Josepha Haydna v roku 1786 pre pobožnosť Veľkého piatku objednala cirkevná obec v Oratoriu de la Santa Cueva v španielskom meste Cádiz a je jedným z najosobitejších hudobných diel obdobia osvietenstva. Haydn následne autorizoval jej viaceré verzie, v roku 1787 ju upravil pre sláčikové kvarteto, neskôr pre sólový klavír a existuje aj v podobe oratória s pridanými sólistami a zborom. Orchestrálny cyklus tvorí sedem pomalých, meditatívnych častí označených ako „sonáty“. Okrem nich obsahuje aj ďalšie dve krajné časti, ktoré tvorí pomalá introdukcia a búrlivý záver nazvaný Terremoto, hudobne evokujúci zemetrasenie, ktoré podľa evanjelia sprevádzalo Kristovo ukrižovanie. Dielo bolo uvádzané tak, že kňaz vždy prečítal zopovedajúci citát z evanjelia, po ktorom nasledovala časť Haydnovho cyklu. Aj po vyše dvesto rokoch je duchovné posolstvo tohto diela a expresívna sila rovnako uchvacujúca a sugestívna ako v dobe jeho vzniku. Je to vďaka Haydnovej schopnosti, ako dokázal uchopiť obsah evanjelického textu a skĺbiť poetickú i hudobnú symboliku do fascinujúceho celku. Napriek tomu, že jednotlivé časti cyklu sú si veľmi podobné z hľadiska formy aj dĺžky, Haydn ich skomponoval s úžasnou hudobnou nápaditosťou a s pestrým využitím bohatej zvukovej farebnosti a expresivity. Pomocou relatívne jednoduchých hudobných prostriedkov tu dosahuje nesmierne napätie a dramatické prvky plynulo strieda s okamihmi tichej radosti subtílnych harmonických línií a priam nebeskej čistoty. Haydn popísal svoju víziu diela takto: „V každej časti diela som sa snažil vyjadriť obsah textu výlučne prostredníctvom inštrumentálnej hudby tak, aby zapôsobila čo najhlbším dojmom na každého poslucháča.“ Pozoruhodné dielo sa okamžite zaradilo medzi klenoty svetovej klasickej hudobnej literatúry.